Diary Of Little Angel (13.Kapitola-Arrancar v dome)

Pokračovanie Denníka po veľmi dlhej dobe xD Dúfam, že sa bude páčiť :-)

V minulej časti sa Tsuki rozhodla ísť do Huceo Mondo položiť kvety za svojho brata, ktorý tam zomrel, no stretla sa s iným Arrancarom. Ako ich stretnutie nakoniec skončí?

13.Kapitola

Arrancar v dome

---

"To je zlé. Veľmi, veľmi, veľmi zlé." Mrmlala som a behala dookola v mojej izbe. "Čo som to urobila?!" Pozrela som na svojho zajaca Chrona, ktorý na mňa začudovane valil svoje hnedé oči. Potom dupol zadnou nohou. "Ja viem, že som krava! Nemusíš mi to hovoriť!" Osopila som sa na neho a on začal behať po celej klietke a trieskať. "No dobre prepáč! Nechcela som na teba kričať. Hlavne ho nezobuď." Pozrela som na modro vlasého Arrancara spiaceho na mojej posteli. Chrono sa ukľudnil a spokojne si sadol na zadok. Vydýchla som si a začala znovu uvažovať. Mám Arrancara vo svojej izbe. To je prúser. Decká si domov pašujú rôzne zvieratká ako lúčne koníky, slimáky, jašterice, škrečky, mačiatka, ale nie Arrancarov! Och, prečo? Prečo len ja musím byť tak iná! Ako sa toto vlastne stalo? No asi by ste potom, čo som sa s ním stretla povedali, že sa medzi nami odohral nejaký drsný súboj, aj keď teda vyzeral ako kopa nešťastia...no alebo by ste si prinajmenšom mysleli, že sme medzi sebou hodili nejakú za srdce chytajúcu reč, no z tohto omylu vás musím vyviesť, pretože nič také sa neudialo. A prečo? No potom, čo sme sa tak pekne predstavili, že človek a Arrancar zostala som zarazená ako vidly v hnoji, ale po menšom šoku som dostala skrat a začala som vrieskať akoby som videla toho najväčšieho pavúka vo svojom živote a potom...som ho ovalila takou silou, že padol v bezvedomí na zem, fakt originálne. Trepala som sa s ním až domov a nebolo to jednoduché, no a trochu som ho dala do poriadku. Fajn, ale teraz čo? Čo budem robiť? To som nedomyslela! Pristihla som sa ako si obhrýzam svoje dlho pestované nechty, čo ma šokovalo ešte viac. Ak to takto pôjde ďalej podlomí sa mi zdravie! V tom mi nad hlavou bliklo svetielko. Už viem, čo urobím! Spomínate si na Touko? Tá ženská, ktorú som tu párkrát spomenula, tá uchyláčka, čo ma naučila ovládať svoje schopnosti. Tiež je to pekná štetka pozná snáď každého chlapa v Seireitei. Schytila som mobil a našla ju v rýchlej voľbe, mám ju tam pre každý prípad. Mobil začal pípať a hneď na to ho niekto zdvihol. "Hej, Takahashi-san dlho sme sa nevideli." Započula som jej hlas. Isto sa vyškierala od ucha k uchu. "Nechaj si tie formality ty úchyláčka! Mám problém!" Vyštekla som. "To počujem Tsu-chan, smiem vedieť, čo si vyviedla tentokrát? Znovu si sa neovládla a svojimi schopnosťami si ublížila spolužiačke, ktorú neznášaš, alebo učiteľovi, ktorý bol na teba zasadnutý?" Spýtala sa ma. "Nie, to už dávno nerobím." Zašomrala som. "Tak si potom znovu poranila Shinigami." Hádala ďalej.

"Nie." Už mi začínala liezť na nervy. "Nebodaj si ho zabila?!" Vyhŕkla. "Nie! Nie a nie!" Zajačala som do mobilu. "Si tehotná so Shinigami?" To ma dorazilo úplne. "Nie, nie som! Čo to máš za blbé otázky! Mám oveľa väčší problém, pretože mám vo svojej izbe odpadnutého Arrancara!" Ziapala som do telefónu, z ktorého sa ozval smiech. "Arrancar, hm...ty si bola v Hueco Mondo?" Spýtala sa ma. "Áno." Trochu som stíchla. "Takže už vieš to o svojom bratovi." Aj ona stíchla, počula som ako si zapaľuje cigaretu. "Ty si o tom vedela." Nebola to otázka. "Áno..." Zašepkala.

"Prečo si mi to nepovedala?" Spýtala som sa. Počula som ako vyfúkla dym. "Dozvedela som sa o tom až po jeho smrti, taká informácia ti už bola v tej dobe nanič." Povedala a ja som jej musela dať za pravdu. "Ako vyzerá ten Arrancar?" Spýtala sa ma a ja som si ho premerala. "Modré vlasy, diera v bruchu, maska na pravej čeľusti a vzadu na chrbte mal vytetovanú..."

"Sexta Espada, Jeagerjaquez Grimmjow." Skočila mi do reči a ja som párkrát zažmurkala. "Ako?" Spýtala som sa jej. "Kašli na to, s tvojou pamäťou na tváre a mená sa to budeš učiť minimálne mesiac. Dôležité je to, že je Sexta Espada, chápeš? SEXta..."

"Sklapni ty perverzáčka a poraď mi, čo mám robiť?!" Zvrieskla som, keď v tom sa ozval treskot na moju stenu. "Ty krava! Drž hubu! Koľkokrát ti mám hovoriť nerozprávaj sa s tými idiotskými plagátmi tak nahlas!!" Zvrieskol Chris zo svojej izby, ktorú mal vedľa tej mojej. "Takahashi Christopher prestaň sa vyjadrovať tak sprosto lebo, keď tam hore nabehnem tak jediná krava bude tvoj notebook, ktorý poletí von oknom priamo do smetí!" Zakričal zdola môj otec a Chris začal šomrať, že to som ja začala. Vzdychla som si a znovu sa venovala rozhovoru s Touko. "Zatiaľ nerob nič, len ho udrž v tajnosti. Zajtra som tam ako na koni. Maj sa." Zrušila môj hovor a mne na čele navrela žila. Udržať ho v tajnosti, huh? Prečo Touko vidí všetko tak jednoducho?

V tom sa Arrancar nepokojne zamrvil a ja som sa preľakane pritisla k stene. Hneď na to sa jeho modré oči otvorili a dezorientovane sa poobzerali po mieste až sa nakoniec zastavili na mne a začali zazerať. "Eh...ahoj?" Pokúsila som sa o komunikáciu, ale on mi neodpovedal. Očividne mi nerozumie. "Um...hello." Nahodila som angličtinu, ale zase žiadna odpoveď. "Sprechen sie Deutsch?" Skúsila som ďalšiu možnosť. Dúfam, že nehovorí po nemecky, neznášam ten jazyk a neviem ho. Na škole som si ho dala len pretože iný na výber nebol. Stále žiadna odpoveď len po mne naďalej zazeral. Do čerta akou rečou ten magor hovorí? A nech na mňa tak nepozerá! Mám z neho strach. Počkať! Už si nepamätám jeho meno, ale na začiatku priezviska mal Jeager ako tá francúzska značka!

"Bonjour." Skúsila som ďalšiu možnosť, ale on stále nereagoval len na mňa zazeral takým spôsobom, že keby to išlo vypálil by mi dieru do hlavy. "Tak nič...pozri. Ja..." Ukázal som na seba. "...prichádzať v miery." Ukázal som znak mieru. "Ty..." Ukázala som na neho. "...sa nebáť." Pokrútila som hlavou. "Vieš, to že si ma so škrekom trafila v Hueco Mondo do hlavy bolo divné, ale to že na mňa rozprávaš ako nejaký postih je kurva divné." Zavrčal a ja som prekvapene zažmurkala. "Ty mi rozumieš?" Spýtala som sa ho a on si odfrkol. "Samozrejme." Zašomral. Vlastne, veď ma v Hueco Mondo oslovil človek. Na čele mi navrela žila. "A to si sa nemohol ozvať skôr?! Robím tu zo seba kravu pre nič za nič!" Naštvane som rozhadzovala rukami. Statočne ma odignoroval a pokúsil sa zdvihnúť, no jeho doráňané telo mu to nechcelo dovoliť. Zavrčal a pokúsil sa o to znovu, nejak sa mu podarilo sadnúť si no hneď na to si bolestivo chytil hlavu a potom sa musel podoprieť rukami, aby zase nespadol. Hlboké rany, ktoré sa mi len z časti podarilo vyliečiť vďaka vecičke na liečenie, ktorú mi dala Touko sa otvorili a na obväzoch mu presiaklo trochu krvi. "Hej, hej! Okamžite si ľahni!" Snažila som sa ho prinútiť ľahnúť si. Ale on ma od seba odstrčil. "Nechytaj sa ma, človek, a už vôbec mi nerozkazuj!" Zvrieskol a ja som na neho zazrela. "A kam asi pôjdeš takýto ranený?! Nič v zlom, ale vyzeráš ako kopa hovna, veď sa ani len neudržíš na nohách!" Zvrieskla som aj ja. A on na mňa znovu zazrel. "Trhni si." Pokúsil sa znovu zdvihnúť, ale zatackal sa a padol naspäť do postele. Naštvane som chytila do ruky knihu a napriahla ju do výšky. Prekvapene na mňa pozrel. "Čo to kurva robíš?!" Vyhŕkol. "Keď to nejde podobrom tak potom pozlom. Z tejto postele nevyjdeš pokiaľ sa nevyliečiš!" Chcela som ho ovaliť, aby zas upadol do bezvedomia, ale jemu sa nejak podarilo mojej rane vyhnúť, aj keď ho to teda stálo všetky sily. "Čo to má znamenať?! A prečo ti toľko záleží na tom, aby som sa vyzdravel! Som Arrancar, tvoj nepriateľ, človek! Nechaj ma tak! Dokážem sa o seba postarať sám!" Pokúsil sa znovu odísť po vlastných, ale zase mu to nevyšlo. Videla som na ňom, že sa musí veľmi premáhať, aby nezamdlel. "Ja..." Zašepkala som. "Ja...nechcem, aby si umrel. Nechcem, aby si umrel ako môj brat. Nezaslúžil si umrieť, nii-chan si nezaslúžil umrieť." Po lícach sa mi spustili slzy, ktoré som nedokázala zadržať. Zhrozila som sa nad tým, no plač som nemohla zastaviť. Pustila som knihu na zem, kľakla si a tvár skryla do dlaní. Plač má upne premohol. Z celej duše neznášam, keď plačem, pretože sa cítim byť vtedy taká zraniteľná, no mňa ten plač teraz úplne premohol. "Nerev." Zašomral a ja som na neho prekvapene pozrela. "Je to otravné, nedá sa mi spať." Dodal, ľahol si do postele a hneď na to zaspal. Párkrát som zažmurkla a potom som si utrela slzy. "Debil." Zašepkala som s malým úsmevom na perách.