Daughter Of The Future (3.Kapitola)
Nestihla som dopísať "Oh, NO!" Tak spoň pokračovanie DOF :D
3. Kapitola
Sedemnásť ročný Kurosaki Ichigo stál na paneláku a z výšky pozoroval Karakuru. Mesto bolo tak pokojné. Okrem pár hollow sa tu nič strašné nestalo. Bol rád, že má naspäť svoje sily a bol rád, že tu vládne taký pokoj potom čo sa im podarilo chytiť Aizena, aj keď niektoré obete boli veľké. Stále mal pred očami Rangiku, ktorá sa skláňala nad telom Gina, alebo Shinjiho, ktorý vo svojom náručí zvieral zakrvavenú Hiyori, aj keď tú sa našťastie podarilo zachrániť. Vzdychol si. Vtom jeho pozornosť upútala čierna guča chlpov, ktorá pred ním pristála. Prekvapene pozrel na mačku, ktorá na neho doslova zazrela. "Yoruichi?" Spýtal sa. Mačka vycerila zuby, zaprskala a ušla. Ichigo s otvorenou pusou sledoval ako skočila z paneláka. To nebola Yoruichi. Tá nemá v mačacej podobe jedno oko červené a druhé modré. "Zvláštne." Zamrmlal si sám pre seba. Vtom pocítil niečo zvláštne. Reaitsu, ktoré sa mu zdalo veľmi známe. Bol antitalent na cítenie reaitsu, nikdy ich nevedel poriadne rozpoznať, teda okrem Rukiinho to by našiel hocikde, ale toto... "Rukia?" Pozrel tým smerom odkiaľ cítil to zvláštne reaitsu. Nie, to nebolo Rukiine, podobalo sa to na jej reaitsu, ale nebola to Rukia. Vybral sa tým smerom, no keď dorazil na miesto nikoho nenašiel a to zvláštne reaitsu už tiež necítil. Poobzeral sa dookola. "Hej! Je tu niekto?!" Zakričal, ale nič. Vtom mu zazvonil mobil. Volala mu Rukia. "Hej Rukia nie si náhodou v ľudskom svete?" Spýtal sa jej. "Nie, ale zrovna tam idem." Povedala. "To je zvláštne. Zdalo sa mi, že tu cítim tvoje reaitsu, aj keď..."
"Ichigo si kripel na cítenie reaitsu takže sa ti to fakt len zdalo ." Zamrmlala a jemu navrela na čele žila. "Nie som kripel ty krpaňa!" Zavrčal. "Okamžite to odvolaj lebo ti jednu švihnem!" Zavrčala aj ona. "A ako? Cez mobil asi ťažko, trpaslík." Škodoradostne sa uškrnul, keď vtom mu v hlave pristál taký kop, že odletel desať metrov dozadu. "Č-Čo to." Zviechal sa a pozrel na Rukiu, ktorá sa na neho uškŕňala. "Ani si nezaregistroval kedy som prešla bránou. Si kripel na cítenie reaitsu." Povedala škodoradostne a Ichigo vybuchol. "To bol podraz! Hnusný podraz! Skryla si svoje reaitsu!" Ukázal na ňu prstom. "Hej, ale nie úplne a už sa nerozčuľuj. Pozri!" Ukázala s rozžiarenými očami na veľkú vec, ktorá mala tvar hlavy Chappy. "Č-Čo je to?" Na hlave mu naskočila kvapka. "Ako čo to je?! Chappy lampička! Namontuješ mi ju do tvojho šatníka, aby som v noci mohla kresliť a čítať romány." Usmiala sa. "Mám ti túto otrasnú vec namontovať do môjho šatníka, aby si mohla kresliť svoje debilné kresbičky a čítať trápne dievčenské dojáky? To sa teda nikdy nestane!" Zatrhol jej plány a ona mu zato uštedrila lakeť do brucha až ho to zložilo na kolená. "Ty..." Zachrapčal.
"Namontuješ mi to tam a ak nie urobím si to sama!" Rozbehla sa smerom k jeho domu. "Na to zabudni!" Rozbehol sa za ňou.
Potom čo zmizli sa spoza rohu jedného paneláku vystrčilo ryšavo vlasé dievča. "Tak to bolo o vlások." Zašepkala. "A oci tú lampičku jej tam aj tak nakoniec namontuješ." Usmiala sa.
Tatsuyo
Tatsuyo pristál na zemi a oprášil si nohy. "Tak to bolo tesné." Zamrmlal a pozrel sa niekde do nebies odkiaľ spadol. "Ako je dnes pekne." Nahodil svoj zvyčajný úsmev a znovu venoval svoj pohľad na ulicu. "No za tých 21 rokov sa to tu trošku zmenilo." Povedal veselo. Áno, Karakura v jeho čase mala oveľa viac mrakodrapov a veľa mega plaziem nacapených na tých mrakodrapoch, kde stále bežali noviny. Tiež si všimol, že niektoré autá, ktoré sa preháňali po ulici boli staré modely, ktoré sa v jeho čase už nevyrábali. "No nič budem musieť nájsť tu mačku a nebyť pritom chytený. Nejaké maskovanie by bodlo, len tak pre istotu." Tatsuyo sa zamyslel. Vedel, že je nebezpečné premávať sa tu takto, pretože sa nachádza v dobe, keď si ešte všetci myslia, že Ichimaru Gin je mŕtvy a on sa na svojho otca dosť podobá, teda ak neráta blonďavé vlasy a lenivú povahu po mame. Na rozmýšľanie však nemal dlho čas, pretože pred ním pristála čierna mačka. Tie červeno modré oči hneď spoznal. "Chronologic." Zašepkal. Mačka na neho nenávistne pozrelo. "Ako si sa sem dostal?" Zavrčala no Tatsuyo jej neodpovedal. "Spútavacia technika!" Zakričal a na kocúra vystrelili žlté reťaze, ale on sa im vyhol a rozbehol sa preč. "Mne neujdeš číča." Usmial sa Tatsuyo a shunpom sa rozbehol za ňou. Musel uznať, že kocúr bol veľmi rýchli. Znovu skúsil použiť spútavacie kido, ale kocúr sa mu zase vyhol. "Tak teda nič cica, zmeníme techniku." Vytiahol z pošvy svoje zanpakuto a to sa roztrieštilo na malé čiastočky strieborného piesku, ktorý obklopil mačku ako nejaká bariéra. "Skončil si môj zlatý." Usmial sa na kocúra, ktorý slepo vrážal do striebornej bariéry až tak silno, že ostrý strieborný piesok sa mu zarýval do kože, z ktorej sa mu začala rinúť krv. "No cica ide sa na..." Nestihol dopovedať, pretože kocúr strašne zamňaučal, obklopilo ho čudné červeno modré reaitsu a bariéra z piesku sa rozsypala. "Čo to..." Zašepkal Tatsuyo, ale skôr ako stihol hocičo podniknúť kocúr sa objavil pri ňom a labou sa zahnal po jeho líci. Poškrabal ho ale nie len to. Tatsuyo mal pocit akoby dostal silnou päsťou. Jeho telo vyletelo z budovy, na ktorej chytil mačku. Tá sa objavila pri ňom a labami pristála na jeho bruchu. Znovu akoby dostal strašne silný úder, jeho telo sa začalo veľkou rýchlosťou rútiť k zemi. Ešte stále zaskočene sa díval na mačku, ktorá sa vzďaľovala. Dívala sa na neho žiarivými červeno modrými očami plnými nenávisti a potom zmizla. Tatsuyo v poslednej chvíli stihol aspoň trochu utlmiť pád svojim reaitsum, ale aj tak bolo pristátie tvrdé. Potom čo dopadol sa asfaltová zem pod ním rozdrobila a všade sa rozprskol prach. Tatsuyo nič nevidel a navyše prach sa mu dostal do pľúc. Začal z plného hrdla kašľať. Potom vytiahol svoj zanpakuto a strieborný piesok rozvíril prach okolo neho, takže sa mohol konečne zhlboka nadýchnuť. Pozrel na oblohu, kde ešte pred chvíľkou stál kocúr. "Na kocúrika si trochu moc silný." Znovu nahodil svoj zvyčajný úsmev a modré oči sa mu zavreli. Teraz úplne vyzeral ako jeho otec... "Gin." Ozval sa zdesený hlas pri ňom a jeho úsmev hneď zamrzol. Cítil ako mu srdce vynechalo úder a potom sa rýchlo rozbúšilo. Otočil pohľad na osobu, ktorá stála obďaleč a pravdepodobne videla jeho boj, ale on si ju predtým nevšimol. Bola to jeho mama Rangiku.
Komentáre
Zverejnenie komentára