Diary of Little Angel (12.Kapitola)

Takže chytám tu wi-fi signál :D koľko šťastia, to sa mi na dovolenke ešte nestalo :D Tak vám sem pridávam pokračovanie Denníka :-) Dúfam, že sa bude páčiť, aj keď táto časť nie je až taká vtipná xD

12.Kapitola

Zabiť či nezabiť - Hamletova dilema

---

Vedela som čo urobím. Bolo to jednoduché. "Rovnováha musí existovať. To čo bolo zničené sa musí napraviť, to čo kolobeh žitia vykrivilo z cesty musí byť inou silou znovu na ňu vtiahnuté. Rovnováha nikdy nesmie byť narušená." Vybavili sa mi slová Smrti. Tak teda rovnováha, hm. Dobre teda, oko za oko, zub za zub. Smrť môjho brata za smrť toho ryšavo vlasého bastarda, myslím si, že je to pre rovnováhu spravodlivé. Od hnevu som sa triasla, chcelo sa mi kričať, plakať, kopať a rozbíjať všetko naokolo. Hnala ma úplná zlosť, celú myseľ som ňou mala zatemnenú. Bolo mi jedno aké bude mať môj čin následky, čo by som tým mohla spôsobiť, chcela som len poľaviť svojej zradenej, nahnevanej a boľavej duši. Ani neviem ako som došla ku Kurosakiho klinike. Vošla som cez bránku do záhrady a chcela som to zobrať ručne stručne. No keď som sa už chystala rozkopnúť dvere a vrhnúť sa na neho ako zúrivá šelma na svoju korisť niečo ma zastavilo. Bol to smiech z obývačky, ktorý som počula cez pootvorené okno. Bol to smiech dvoch dievčat, staršieho muža a aj...nakukla som tam a videla som ako sa Ichigo zo srdca smeje a pritom nesie na chrbte jednu zo svojich sestier, tu milú plavovlásku. Jeho otec niesol na chrbte čiernovlásku a obidvaja behali z kuchyne do obývačky a zase naspäť. "My budeme prvý oyaji!" Vrieskal Ichigo medzi smiechom.

"Na to zabudni ty škrekľúň drzý. My s Karin budeme prvý!" Otec na neho vyslal laserové oči, ale hneď nato sa začal smiať. "Ichi-nii pridaj! Musíme byť prvý!" Smiala sa aj plavovláska.

"Tak nato zabudni! Otec švihni!" Aj keď sa čiernovláska snažila tváriť drsne smiech jej to vždy zhatil. Ku gauču dobehli naraz. "Boli sme prví!" Zvrieskol šťastne Ichigov otec a čiernovláska sa k vresku víťazstva tiež pridala. "Tak to v žiadnom prípade oyaji! My sme boli prví!" Zvrieskol nazlostený Ichigo a plavovláska sa k nemu pridala. Chvíľku sa tam dohadovali a potom sa čiernovláska ozvala, aby si teda dali odvetu. "Ja už nevládzem a navyše už nie ste také ľahučké ako kedysi." Zašomral Ichigo a obidve sestry ho naštvane trepli po hlave, no hneď na to sa všetci začali smiať.

Vyšla som von z ich dvora a vošla do našeho no nenamierila som si to domov. Skryla som sa za dom k stromu, ktorý nám rástol vzadu na malej záhradke. Takto sme sa aj my kedysi zabávali, keď Ulquiorra žil. Aj teraz sa tak zabávame ako oni. Nedokážem to. Nech sa previnil voči mne a môjmu bratovi akokoľvek nedokážem mu to oplatiť, pretože by som ublížila jeho rodine, jeho rodine, ktorá s tým nič nemá, a ktorá ho potrebuje, pre ktorú je všetko. Nedokážem im ho zobrať, pretože viem aké je to stratiť niekoho na kom ti veľmi záleží, na koho sa vždy môžeš spoľahnúť a koho preto tak veľmi miluješ. Niečo slané mi dopadlo na pery. Prekvapene som si prešla po tvári. Slzy. Slzy samoty, slzy zo samého smútku srdca, tie som nezažila už od bratovho pohrebu. Zavzlykala som a zviezla som sa k zemi. Sadla som si k stromu, objala si kolená a rozplakala sa. Samota, taká akú cítil môj brat. Samota je najhoršia, keď potrebujete, aby vás niekto objal, ale nikto tu nie, nikto kto by zotrel vaše slzy. Prečo je človek vždy sám, keď potrebuje mať niekoho nevyhnutne pri sebe? Prečo tu v tej chvíli nikto pre neho nie je a on skrýva svoje slzy pred svetom sám? Prečo tú bolesť nikto za neho nenesie? Pomôžte mi niekto, veľmi to bolí...

Na druhý deň som ani nešla do školy. Doma som sa vyhovorila, že mi dal chalan kopačky, aby som tým vysvetlila prečo som celá usmoklená a špirálu mám rozmazanú dobre, že nie až na brade. Mama ma hneď chcela tíšiť, ale povedala som jej, že to je v pohode len, že zajtra nechcem ešte do školy lebo je to čerstvé a ja sa s ním každý deň stretávam na chodbe. Samozrejme obidvaja moji rodičia si hneď spomenuli na svoje prvé kopačky, vcítili sa do mňa ako empatická kozaňa Orihime, ktorá sa dokáže vcítiť aj do šutra ne ceste a preto ho nie je schopná odkopnúť, a dovolili mi tento deň zostať doma. Tato mi dokonca urobil aj kakao a priniesol mi ho aj so sušienkami do izby. Chris sa ma snažil rozveseliť svojimi vtipmi o jeho bývalých, dokonca sa ponúkol, že toho debila čo ma rozplakal zmláti a Ukyou mi neustále kreslil dúhy a usmiatych ľudí. Všetci boli na mňa tak milí, ale najhoršie na tom bolo, že mi to nepomáhalo lebo som im nemohla povedať pravdu o mojej bolesti. Ráno rodičia odišli do roboty, Chris do školy a Ukyou do škôlky. Keď všetci odišli, prezliekla som sa a vybrala som sa von. Po ceste som kúpila ešte kyticu ruží a zastavila sa v malom lesíku, kde ráno nikto nebýval, pretože všetci sa hrnuli za povinnosťami. Aktivovala som svoje oči smrti a pátrala vo vzduchu po farebných čiarach, ktorými by som mohla otvoriť vchod do Huceo Mondo. Najprv som myslela, že požiadam alebo skôr donútim Urahara, aby mi tam vchod otvoril, ale ten blonďavý kretén by to hneď vykvákal tomu bastardovi Ichigovi a jeho trhnutej partii. Čiar len tak vo vzduchu nebýva veľa, vlastne by tam nemala byť žiadna iba ak by tade preletel nejaký vták alebo iné zviera, pretože vzduch a obloha patria medzi veci, ktoré sa nedajú zabiť alebo zničiť, no pár ich tam je. Ako teraz, zbadala som červené čiary, keby som však po týchto čiarach prešla nožom otvoril by sa mi priechod do Soul Society. No vo vzduchu bol aj iný druh čiar, ktoré boli šarlátové. Tie viedli tam, kde som potrebovala. Vytiahla som skalpel zo včera a prešla po jednej z nich. Tým som rozrezala vchod a ten sa otvoril. Vedela som, že je len otázkou času než si shinigami všimnú, že vchod do Huceo Mondo sa otvoril, pretože ako som už spomínala moja sila spočíva v ničení preto vchod nedokážem znovu opraviť. Musela som jednať rýchlo. Vstúpila som do vnútra. Ocitla som sa v slnkom zaliatej krajine...tak počkať odkedy je v Hueco Mondo modrá obloha? Čo som počula je tu tma a čierno ako na združení samovrahov. A potom som si to všimla, v modrej oblohe bola diera, z ktorej znovu presvitala čierna. "Umelá obloha, fakt originálne Aizen." Zamumlala som a pristúpila som k jednému z dlhých veľkých bielych stĺpov. Položila som tam ruže a vzopäla ruky do modlitby. Do modlitby, v ktorej som zase spomínala na brata. Po lícach mi znovu začali stekať slzy začo som sa nenávidela, nenávidela som sa za svoje slzy, ktoré len dokazujú ako som slabá, neznášam slabosť. V tom ma ale niečo vyrušili. Slabý šuchot akoby sa niekto plazil. Prudko som sa otočila a pritom mi oči smrti svietili ako nebezpečná zbraň. "Kto tu je?!" Zvrieskla som do ticha, ale nikto sa mi neozval. Skalpel v ruke som silnejšie zovrela. "Vylez nech si hocikto, predo mnou sa neschováš!" Očami som blúdila po bielych budovách, ktoré sa hýrili farebnými čiarami, ale jedna z nich nimi hýrili na úplnom spode viacej. Tieto dúhové čiary boli združené pri seba a veľa z nich bolo smrteľných. Okamžite som to spoznala. Toľko čiar po hromade, s toľkými smrteľnými miestami, to môže byť jedine ľudské telo. Áno, za tou bielou vežou je nejaký človek. Na nič viac som nečakala, rozbehla som sa tam pripravené zaútočiť, alebo aj zabiť ak to bude nevyhnutné. Dobehla som na miesto a skalpel tasila do vzduchu, stačil len jeden prudký pohyb ruky k osobe, ktorá sa podo mnou skláňala a bola by mŕtva, ale moja ruka sa k osobe, alebo skôr k nemu nespustila. S hrôzou som sa dívala na doráňané telo podo mnou, špinavé od zaschnutej krvi, ktorá mu zlepila dokopy aj modré vlasy. Aj keď bol taký doráňaný a zúbožený, prakticky pre mňa neškodný, jeho modré oči ma pozorovali s opovrhnutím a nezlomným výrazom. Blčal z nich oheň a sila bojovať.

"Arrancar." Zašepkala som šokovane.

"Človek." Zamrmlal s odporom.