Le Bien qui fait Mal (13.Kapitola)

Po dlhom čase pokračovanie GrimmHime poviedky ^.^ Dúfam, že sa bude páčiť :-)

13.Kapitola

---

Orihime hľadela pred seba na siluetu nejakej ženy, ktorá jej bola otočená chrbtom, Bola v bielych šatách a preto v černote veľmi vynikala. Vlasy slabo oranžovej až karamelovej farby mala veľmi podobné ako Orihime, ale to ju ani tak neprekvapilo ako dve biele krídla na miesto rúk. "Haló? Kto ste?" Spýtala sa jej Orihime a pritom k nej spravila pár nedôverčivých krokov. Žena mala za ušami z bielych kostí ozdobu, ktorá sa ponášala na krásny list. "Odpovedzte mi!" Orihime k nej spravila ďalší krok, ale keď žena prehovorila zastavila sa. "Ja? Ja som ja. Kto by som bola?" Povedala jej veľmi známym hlasom. Áno, najznámejším hlasom aký kedy poznala, pretože to bol jej vlastný hlas. Žena sa k nej otočila a ona s hrôzou zistila, že sa díva sama na seba. Ibaže jej druhé JA bolo oveľa krajšie, impozantnejšie, vyrovnanejšie. Ukázalo na ňu krídlom a ona cúvla. "Prijmi ma." Povedalo jej prekrásne JA. "Čože?" Nechápala. "Pýtala si sa ma kto som. Som ty, som ty ako démon. Prijmi ma a ja ti sľubujem, že budeš tá najsilnejšia. Už sa nikdy nebudeš musieť báť a skrývať." Zašepkalo jej JA a usmialo sa.

Ichigo narazil o skalu a vykašľal krv. "Do čerta." Zanadával a snažil sa zviechať, ale telo po toľkých ranách odmietalo poslúchať. Jeho útočník k nemu zatiaľ pristúpil a mávol krídlami, ktoré mal namiesto rúk. Vyletela z nich oranžová energia a tá Ichiga zase odhodila, no tentokrát sa jeho tele zarylo hlboko do skaly, kde vznikla obrovská priehlbina. Útočník pomocou krídel k nemu vzlietol a chcel ho dorovnať. Znovu na neho vyslal oranžovú energiu, ale Rukiina kosa ju zastavila. Hneď nato na útočníka vyslala ľad, ktorý ho uväznil. Schytila omdletého Ichiga a ušla s ním do bezpečia za Grimmjowom, ktorý sa dával z útokov tiež dokopy. Ticho zahrešila a začala ľadom, ktorý vytvorila zo svojej energie liečiť Ichiga. Bolo to už pekne dávno, čo ju niekto prinútil využiť plné uvoľnenie a silu. Samozrejme musela ho použiť aj na Ichiga, ale to netrvalo tak dlho. S Orihime už súperia tretí deň. Bolo jej jasné, že sa bitke nevyhnú, pretože keď sa človek premení na démona prvé tri dni sú pre neho rozhodujúce. Tretia forma ho úplne pohltí a ak jej podľahne a zavrhne svoju ľudskosť bude načisto stratený. Stane sa z neho stroj na zabíjanie. "Je naozaj silná." Zašepkal dobitý Grimmjow a skúsil pohnúť rukou, ktorú mal pre dvoma hodinami ešte zlomenú. Na jeho šťastie sa mu kosti už zrástli. "Čo budeme robiť? Toto je tretí deň, posledný. Ak tretiu formu neovládne tak..." Vtom ľad, v ktorom bola Orihime uväznená začal praskať. "Idem za ňou. Ak sa mi ju nepodarí zachrániť použi svoju silu v plnom rozsahu a obidvoch nás zabi." Zašepkal a ťažko sa zdvihol. "Ale..." Chcela protestovať. "Nemáme na výber. Sprav to pre mňa." Pozrel na ňu. "Ak to neurobí ona tak ja." Ozvalo sa zrazu zo stromu a Grimmjow pozrel na Ulquiorra, ktorý na konári stál aj so svojou ženou. Grimmjow sa uškrnul. Ľad praskol a Orihime sa k nim začala pomaly blížiť. Oči jej žiarili na modro, ale boli prázdne akoby mŕtve. Pôsobila dojmom bábiky, ktorú niečo zvnútra ovláda. Grimmjow sa vybral k nej. "Drž sa kamoš. Nerád by som bol keby som ťa musel zabiť." Zašepkal za ním Ulquiorra a on mu zamával.

Orihime pomaly kráčala k svojmu prekrásnemu JA. Jej ruka sa vystrela k jej krídlu. Chcela sa dotknúť toho krásneho bieleho peria. Isto je mäkké a hebké, tak ako o tom snívala, keď bola malé dieťa. Áno, keď bola malá často si samú seba predstavovala s krídlami. Vzniesla by sa do výšin a ušla od tej všetkej bolesti na zemi. Od tej strašnej vojny, ktorá pretrvávala celé tie roky medzi démonmi a ľuďmi, a prečo? Z akého dôvodu? Aby si dokázali kto z nich má väčšie právo na život? Kto je ľudskejší? A pritom sú si tak podobní. Obidve rasy vyhnané Bohom z Raja, aby zaplatili za svoje hriechy, za to, že sa mu vzopreli. Jej ruka sa už takmer dotýkala bieleho peria. "Orihime!" Začula zrazu v diaľke známy hlas. Otočila sa za ním. "Orihime!" Zakričal znovu. Kto to je? Je jej tak známy. Pozná ho! Chcela vysloviť jeho meno, ale zistila, že ho nevie. Bol to príšerný pocit. Vedela kto to je, ale pritom si na neho nedokázala spomenúť. "Orihime!" Kričal mužský hlas stále dookola. "

"Nepočúvaj ho!" Zvriesklo jej prekrásne JA, no ona ju nevnímala. Rozbehla sa do černoty za tým hlasom. Cítila sa tak zle, tak previnilo. Prečo ho opustila? Prečo na neho zabudla? Veď on tu bol vždy pre ňu. V diaľke si všimla svetlo, v ktorom stála čierna silueta postavy. Zrýchlila do behu. "Orihime, neopúšťaj ma! Prosím vráť sa ku mne!" Zakričala sa ňu tá postava. Dobehla až k schodom a pozrela hore do svetla. Konečne zbadala jeho tvár, jeho prekrásne hlboké modré oči. Tak ako si želala mať krídla, tak si želala letieť vztriec tak prekrásne modrej oblohe, ktorá by pripomínala jeho oči. Usmial sa na ňu a vystrel k nej ruku. Pomaly stupila ne jeden schod, potom na druhý, na tretí, až sa rozbehla s natiahnutou rukou k nemu. Znova sa pokúsila vysloviť jeho meno, ale nešlo to. Z úst jej nevyšiel žiadny zvuk, stále ho nevedela. Končekmi prstov sa dotkla tých jeho, ale skôr než jej stihol ruku pevne uchopiť niekto ju zozadu silno chytil a stiahol od neho preč. Muž sa pokúsil za ňou načiahnuť, ale nestihol jej ruku zachytiť. Zostal tam stáť úplne bezradný akoby mu niečo nedovolilo vstúpiť dole zo schodov do jej sveta. "Orihime!" Zakričal znova a jej sa do očí nahrnuli slzy. "Nie, pusť ma!" Zvrieskla na svoje prekrásne JA, ktoré ju stiahlo a ťahalo od neho preč. "V žiadnom prípade! Nikdy ti nedovolím, aby si, si na neho spomenula. NIKDY!" Zvriesklo hystericky jej JA. Zrazu nepôsobilo tak prekrásne, ale úplne hrôzostrašne. Muž tam len stál s nešťastnou tvárou plnou smútku a bolesti, nemohol sa k nej dostať. Cítila ako jej slzy stekajú po lícach. "Nie, nie! Prosím, ..." Chcela vysloviť jeho meno, ale zase nič. Jej pery sa pohli bez jedinej vypustenej hlásky. Znovu to skúsila, ale zas nič. Muž sa čím ďalej tým viac vzďaľoval a ona si nevedela spomenúť na jeho meno. "Nespomenieš si! Nedovolím to! Nikdy, nikdy, nikdy!" Opakovalo jej JA stále dookola. Muža začala pohlcovať černota. Nemôže ho stratiť, nie takto! Vzoprela sa a zúrivo začala škrabať a kopať JA, ktoré ju pevne zvieralo. "Buď ticho! Pusť ma! Nechcem ťa! Nenávidím ťa!" Zvrieskla na svoje JA a to ju prestalo ťahať. Prekvapene na ňu pozrelo a z ničoho nič jeho tuhé zovretie povolilo. Rýchlo od neho odskočila, ale ono sa ani neobťažovalo znovu ju chytiť. Z jeho tela začalo vyletovať biele perie. "Prečo?" Zašepkalo ešte pred tým ako sa rozplynulo. Orihime sa chvíľku zostala dívať na miesto, kde ešte pred chvíľkou stálo. "Pretože nie som ako ty." Zašepkala a pozrela sa na vzdialené svetlo, kde sa črtala silueta muža. Jej nohy sa tam automaticky rozbehli. Keď muž zbadal ako k nemu beží tvár plnú bolesti vystriedal znovu ten prekrásny úsmev. "Vedel som to Orihime, vedel som, že ma neopustíš." Povedal a ona vybehla na schody. "To by som ti nikdy neurobila...Grimmjow!" Šťastne sa vrhla do jeho náručia a obidvoch ich pohltilo silné svetlo.

Keď otvorila oči zistila, že je v skutočnom svete. "Vedel...som to..." Zašepkal jej slabý hlas pri uchu. Až teraz si uvedomila, že pevné objíma Grimmjowa, ale jeho objatie bolo naopak slabé. Najprv to nechápala a nechápala ani to prečo má svoje šaty od niečoho premočené. Prekvapene na neho pozrela a jej tvár sa naplnila čírou hrôzou. "Nie...." Zašepkala a pozrela na krv na svojom oblečení. Opatrne ho položila a silno objala. Všetci sa k nej rozbehli. "Orihime!" Ichigo si k nej kľakol z jednej strany, Rukia z druhej a Ulquiorra s Neliel si kľakli oproti nej. "Grimmjow..." Zašepkal Ulquiorra a Grimmjow mu venoval slabý úškrn. "Vyzeráš...naozaj...frustrovane..." Povedal s námahou a z úst mu vytiekol pramienok krvi. "To predsa..."Orihime sa po lícach spustili slzy. "Ty predsa....nie...nemôžeš...veď si...démon...nie ty...sa uzdravíš..." Vzlykala a pozrela na jeho dieru v hrudi, na mieste kde malo byť srdce. "Nie, z tohto sa neuzdraví." Rukii sa tiež po lícach spustili slzy, Ichigo k nej pristúpil a pevne ju objal. "Je to moja chyba...ja za to môžem...ja som..."

"Nie...ty za nič...nemôžeš..." Grimmjowov hlas bol čím ďalej tým slabší. "Prepáč, že...som zlyhal..." Cítil ako z jeho tela uniká posledná sila, posledné kúsky života. "Nie! Nemôžeš zomrieť! Nemôžeš!" Položila si svoje čelo na jeho. Nechcel ešte zomrieť. Chcel s ňou žiť, chcel s ňou mať rodinu, chcel s ňou byť šťastný. Po lícach mu tiež stiekli slzy. Bolelo to, ale bolo to lepšie akoby ju malo pohltiť zlo a ona zostala uväznená v tretej forme. To by si nikdy neodpustil. Veď sa znovu stretnú...niekedy...on na ňu počká. "Nemôžeš zomrieť." Opakovala stále dookola. "Milujem ťa." Boli jeho posledné slová. "Nie, ty nemôžeš..." Orihimin hlas bol plný zúfalstva. "Ja to odmietam!" Zakričala do ticha lesa.