Diary of Little Angel (11.Kapitola)

Pokračovanie denníka :-) Užite si ho :D Tato časť je trochu pochmúrnejšia

11.Kapitola

Pravda

---

Dívala som sa na svoj odraz. Nie, nebol to môj odraz, bola to ona. Usmievala sa na mňa. Usmievala sa stále. Bol to taký pokojný úsmev, prívetivý úsmev, ktorým vás víta matka, keď sa vrátite z dlhej cesty. Ako sa môže niekto ako ona vlastne usmievať? "Čo zase chceš? Daj mi svätý pokoj." Zavrčala som. "Ale to ty si ma zavolala." Povedala a ja som na ňu ešte viac zazrela. "Nie, nevolala." Odstúpila som o krok do černoty. "Ale áno. Hľadáš odpovede." Zašepkala a na perách jej stále žiaril ten úsmev. Jej hlas bol chladný, ale tentokrát ma nestriasol. Bol to príjemný chlad ako letmý vánok, ktorý vás v horúcom lete pohladí po tele. "Prečo si ma zaviedla za Aizenom?" Spýtala som sa. "Kvôli odpovediam." Jej neurčité odpovede mi liezli na nervy. "Žiadne som nenašla." Odbila som ju. Začala miznúť. "Keď budeš pripravená vieš, kde ma nájdeš." Stihla mi ešte povedať kým sa jej večný úsmev nevyparil. "Hej počkaj!" Zakričala som.

"Počkaj! Moja ruka sa natiahla dohora a moje oči sa prudko otvorili. Zaslepilo ma svetlo a ja som zahrešila. Pomaly som sa vygúľala z postele a vrazila do kuchyne. Rukia tam sedela v tichosti so svojim povýšeneckým horenoským bratom a obidvaja pili čaj. "Bré ráno." Zašomrala som a poriadne som si zívla. Starček, ktorý stál obďaleč na mňa zazrel. To asi preto lebo som si pri zívaní nestrelila ruke pred ústa. "Dobré ráno. Priprav sa, vraciame sa do sveta ľudí." Povedala Rukia.

"Som doma!" Zakričala som, keď som vošla do domu. "Spala si u chalana ségra?" Podpichol Chris. "Nie, u najlepšej kamarátky." Zazrela som na neho. "To nie je spravodlivé aj ja chcem prázdniny." Durdil sa malý Ukyou. "Jedlo máš v chladničke tak si ho zohrej." Usmiala sa na mňa mama. "Hej ja som to chcel dojesť." Zašomral sklamaný otec. "To je pre Tsu-chan ty si uvar!" Odbila ho a on si začal niečo šomrať popod nos. Musela som sa zasmiať. Najedla som sa a vošla som hore do izby. Pohľad mi padol na moju fotku s Ulquiorrom. Zamyslela som sa. Prečo? Prečo sa toto všetko muselo stať? V hlave sa mi zase vynoril rozhovor s Aizenom, rozhovor s Ichigom a s ňou. Ona, zrazu som vedela čo mám spraviť sama mi to povedala, ale ja neviem či som pripravená na pravdu. Zaryla som si nechty do kože ako som zovrela ruku v päsť a rozbehla sa dole po schodoch. "Idem ešte nachvíľku von!" Zakričala som na našich.

Dobehla som k veľkej nemocnici a vrhla som sa dnu. Poobzerala som sa na všetky strany, no nikde som ju nevidela. Rozbehla som sa do čakárne pred operačkou a tam som ju zbadala. Vychádzala z operačnej sály a mala na sebe výzor čiernovlasého chalana okolo dvadsiatky. Jej tyrkysovo ružové oči spočinuli na mne a ona sa usmiala. Zase ten materinský úsmev. Vždy ho mala na perách, aj keď brala životy. Na každého sa usmievala týmto materinským úsmevom, pretože aj keď si to nerada priznávam bol očarujúci a ukľudňoval, človek necítil žiadny strach a tak sa mu zo sveta odchádzalo ľahšie. "Vedela som, že ma nájdeš." Znovu ten hlas ako príjemný chladný vánok. Ona cestovala z miesta na miesto a oslobodzovala duše z umierajúcich tiel. Vždy sa rozdrobila na miliardy kúskov, ktoré boli jej podstatou, ktoré boli ňou samou a cestovali na rôzne miesta, kde navštevovali tých, ktorých čas sa už naplnil. Toto bol tiež jeden taký kúsok z nej samej.

"Ukáž mi pravdu." Tie slová som povedala úplne ticho, tak ticho, že som si nebola istá či som ich vyslovila. Obraz muža zmizol a nahradil ho môj. Podišla ku mne a objala ma. Svet sa roztrieštil, nastala tma, z ktorej sa vynoril obraz môjho brata Ulquiorra. Prekvapene som na neho pozrela. "Onii-chan!" Rozbehla som sa za ním, no keď som sa ho chcela dotknúť rozsypal sa a mne sa začali pred očami mihať obrazy. Videla som jeho dušu meniacu sa na hollowa, cítila som tú prázdnotu, tú neuveriteľnú prázdnotu, ktorá ho pohlcovala. Bola tak silná, že sa mi z nej chcelo plakať. Ešte nikdy v živote som sa necítila tak sama, tak opustená. Nedalo sa to ani poriadne opísať bolo to akoby vás navždy zamkli do bielej izby, bez okien, bez všetkého, úplne samého a nechali vás tam naveky. Obrazy sa ďalej mihali a vtedy sa stalo niečo, čo ma úplne zaskočilo. Neprišiel žiadny Kurosaki Ichigo, aby brata očistil od toho hollow utrpenia, naopak Ulquiorra ním ostal a premenil sa na arrancara. Arrancara, ktorý slúžil Aizenovi. Obrazy sa mihali čím ďalej tým rýchlejšie až ma z toho boleli oči. Uväznenie Orihime, boj s nejakým modrovlasým arrancarom, boj s Ichigom a...koniec. Obrazy sa zastavili a miestnosť sa znovu začala skladať, no nenachádzala som sa v nemocnici. Stála som na nejakom obrovskom panely a vedľa mňa sedela ona. Toto boli jej spomienky. Čakala tu, pretože na tomto mieste niekto zomrel. Poobzerala som sa okolo seba. Obloha bola čierna dole piesok a... "Kurosaki-kun!" Spoznala som ten hlas. Bola to Orihime a skláňala sa nad ležiacim Ichigom. A s mojím bratom, ktorý bol vo Vasto Lorde forme bojoval Ishida. Zoskočila som dole a rozbehla sa k Ichigovi. Zastavila som sa až pri ňom a šokovane zhíkla. Zaspätkovala som dozadu, ale neprestala som na neho hľadieť. V hrudi obrovská diera, oči bez lesku a na perách krvavočervený otlačok iných pier, ktorý som mohla vidieť len ja, pretože to bol otlačok jej pier, dostal bozk smrti, on zomrel...

Smrť z tejto spomienky k nemu pristúpila, ešte stále vyzerala ako on len mala tie tyrkysovo ružové oči. Bola zachmúrená, takú som ju ešte nevidela, no potom som pochopila prečo. Ichigova duša, ktorá sa mala premeniť buďto na červeného, alebo tyrkysového motýľa tak neurobila. Ne miesto toho sa plazila okolo neho v podobe čiernej tekutiny s červenými okrajmi a snažila sa do neho dostať. S tou dušou nebolo niečo v poriadku, cítila som z nej zlo. Chcela som sa jej dotknúť, no bola to len spomienka tak moja ruka prešla skrz ňu. "Kurosaki-kun zachráň nás!" Zakričala zrazu uplakaná Orihime a vtedy sa to stalo. Duša celá sčernela ako samé zlo a násilím do neho vnikla cez dieru v hrudi. Celého ho zaplavilo silné reaitsu a on...sa premenil na Vasto Lorde. Od šoku som zakričala a znovu zaspätkovala, no potkla som sa a spadla. Smrť, ktorá stále vyzerala ako on, zazrela. Asi sa jej nepáčilo, že neprijal jej bozk. "Nemám rada, keď ľudia, ktorých pošlem na druhú stranu sa vrátia do svojich schránok. Nie je to správne, pretože mali zomrieť. Narúša to rovnováhu, ničí plán života." Zašepkala smrť so súčasnosti, ktorá stála v mojej podobe vedľa mňa a hľadela na Ichiga. Ten chytil do ruky svoje zanpakuto a švihol s ním takou silou, že to odhodilo Orihime preč a zem vedľa neho úplne rozdrvilo. Smrť podišla k Orihime, ktorú odhodilo k nám. "Jej sila sa mi hnusí." Precedila medzi zuby a nabrala jej podobu. "To preto lebo dostala do vienka dar života." Povedala jej sladkým hlasom a chytila sa kvetinových sponiek na hlave. "Ale nič s tým neurobím, je dôležitý článok rovnováhy." Znovu pozrela na Ichiga, ktorý bojoval s mojím bratom. Nezmohla som sa na slovo, bola som úplne vystrašená. Ichigov rev ma úplne ochromoval. Snažila som sa ju počúvať, ale boj ma úplne pohltil. Tá hnusná obluda, ktorá mala byť Ichigo úplne prekonala môjho brata a chystala sa ho zabiť. "Nie!" Rozbehla som sa tým smerom. Zrazu sa však všetko zrýchlilo akoby niekto pretáčal film a mne sa naskytla scénka, pri ktorej sa môj brat premenil na prach. Zostala som úplne nehybne stáť. Smrť zase v mojej podobe ku mne podišla. "Rovnováha musí existovať. To čo bolo zničené sa musí napraviť, to čo kolobeh žitia vykrivilo z cesty musí byť inou silou znovu na ňu vtiahnuté. Rovnováha nikdy nesmie byť narušená." Šepkala a svet sa rozplynul. Znovu som bola v nemocnici. Bola som úplne bledá. Nohy ma neudržali a ja som padla na zem. Doktor ku mne rýchlo priskočil. "Ste v poriadku?" Spýtal sa ma, ale ja som mu neodpovedala. Ichigo zabil môjho brata, zabil ho. Mohol žiť, ale on mu zobral život. Moje oči sa sfarbili do tyrkysovo ružovej farby, postavila som sa a pozrela na doktora, ktorý na mňa prekvapene pozeral. "Vaše oči..." Zašepkal a ja som mu dala päsťou do brucha. Ešte predtým než padol omdletý na zem som mu z kapsy vytiahla skalpel. "Toto si požičiam." Zašepkala som a rozbehla sa preč. Rovnováha, huh? Take teda oko za oko a zub za zub. Nech sa za smrť platí smrťou.