Le Bien qui fait Mal (10.Kapitola)

Pokračovanie Le Bien qui fait Mal :-) Dúfam, že sa bude páčiť. :-)

10.Kapitola

---

Ginjou si premeral pazúr, ktorý mu doniesla Orihime a potom pozrel na svojho sluhu a podal mu ho. Bola to veľmi stará tradícia. Keď lovec zabije démona prinesie tomu kto ho na misiu vyslal pazúr alebo ostrý zub a ten si potom z toho urobí šperk na krk. Tak to chodilo už dlhé roky. Na Ginjovom krku sa už slnili tri také pazúry. Orihime túto tradíciu nemala nikdy rada. Podľa jej názoru by si zub alebo pozúr mal nechať ten kto démona zabil a nie ten kto lovca vyslal na možnú smrť. "Dobrá práca Kurosaki Orihime a čo ty Kurosaki Ichigo?" Pozrel na jej staršieho brata, ktorý mal hlavu sklonenú k zemi no hneď po zaznení svojho mena sa vyrovnal a pozrel Ginjovovi do očí. "Zajtra vám tiež donesiem dôkaz jej smrti. Dnes sa mi ju nepodarilo nájsť." Odpovedal a Ginjou sa usmial. "Verím ti, ale nesklam ma." Povedal a prepustil obidvoch súrodencov zo sály. Obidvaja kráčali vedľa seba v úplnej tichosti, ktoré napokon prelomila Orihime. "V poslednej dobe sa správaš divne braček." Začala a on len niečo zašomral. Vzdychla si. "Presne o tomto hovorím." Zašomrala aj ona. "Tche, nie si moja matka a navyše si moja mladšia sestra, nemáš právo sa do mňa starať!" Z ničoho nič na ňu vyštekol a ona sa od prekvapenia zastavila. "Čože?! A kde je to naše: Vždy si budeme navzájom pomáhať a podporovať sa?! Prepáč, že to už musím tak to povedať, ale ty si fakt somár! Nič som ti neurobila, ale odkedy sme sem prišli správaš sa ku mne hnusne! Prečo?!" Vtom jej pozornosť niečo zaujalo a ona sa sekla v naštvanej prednáške. Bola to strieborná puška s čiernymi ornamentmi a až na výmenu farieb sa navlas podobala tej starej, ktorú mu tá malá démonka zničila. "Odkiaľ máš tu pištoľ?" Zašepkala a on pozrel na svoju zbraň pripevnenú na boku trupu. "Kúpil som si." Odpovedal stroho. "Tá pištoľ je strašne drahá a ani ja, ani ty nie sme zrovna v takej finančnej situácii, aby sme si mohli takú drahú vec dovoliť. Odkiaľ ju máš?" Nedala sa odbiť, ale to na ňu Ichigo znova vyletel. "Čo sa do všetkého staráš?! Lezieš mi na nervy! Daj mi kurva svätý pokoj!" Zvrieskol, obrátil sa jej chrbtom a odišiel preč. Orihime tam najprv prekvapene stála, ale potom zúrivo kopla do stoličky, ktorá sa nachádzala pri nej. Tá poletela pekný kus dozadu a s rachotom pristála na zemi. "Debil!" Zvrieskla po Ichigovi tak, aby ju ešte započul a vybrala sa opačným smerom.

"Je to na prd." Vzdychol si Grimmjow. "A čo si, si myslel, že sa bude chcieť stať démonkov? Tche, muselo by jej pekne šibať. Keby som mala na výver chcela by som byť človekom. Čo mám z tohto života, keď celý svet mnou opovrhuje a nech urobím čo urobím aj tak skončím v pekle. A navyše povedal si, že démoni jej zabili rodičov. Veď to by bolo akoby zrádzala samú seba a vlastných rodičov, ktorým sa zaprisahala, že bude zabíjať démonov keby sa chcela stať jednou z nás a..."

"Drž hubu Rukia! Myslím, že som to pochopil!" Vyštekol na ňu podráždene. "Pravda bolí ja viem." Zašepkala. "Keď sme pri tej pravde, kde si bola celé dni?" Spýtal sa a ona zostala zarazene stáť. "Ja...len som sa tak túlala o samote." Zamumlala. "Aha, budem sa tváriť, že som ti to zožral." Namosúrene pozrel do zeme. Počul ako si vzdychla. "Musím si ísť ešte niečo vybaviť." Povedala nakoniec a odkráčala preč.

Orihime sa večer bola prejsť ku Grimmjowomu domu a potom išla aj do lesa, ale nikde ho nenašla. Trochu sklamaná sa vracala naspäť do mestečka. Mohol jej povedať, že dnes za ňou nepríde. Bola tak naštvaná na Ichiga, chcela sa trochu odreagovať. Jej kroky boli k mestu čím ďalej tým pomalšie. Je to správne? Samozrejme, že nie. To čo robí, že sa stretáva s démonom, mohli by ju kľudne zato zabiť. Cíti sa previnilo kvôli svojom rodičom, ktorým dala sľub a týmto ho ruší. Vošla so mestečka a chvíľku rozmýšľala či predsa len neskočí za starým kňazom na čaj, ale nakoniec to zamietla a rozhodla sa ísť spať, teda ak sa jej od tých nervov bude vôbec dať zaspať.

"Ichigo." Zaklopala na dvere svojho brata. Rozhodla sa sním ešte raz porozprávať pred tým než pôjde spať, no nikto jej neodpovedal. "Ichigo myslím si, že by sme sa mali o tom normálne porozprávať." Skúsila to znovu, ale zase žiadna odpoveď. To ju nasrdilo a rozrazila dvere, ale v izbe nikto nebol. "Kde len mohol ísť?" Zašomrala si sama pre sebe. "No nič tak zajtra." Vzdychla si a vybrala sa spať.

Ráno ju zobudilo silné klopanie na jej dvere. Chvíľku jej trvalo kým si ho uvedomila. "Čo je?" Zašomrala rozospane. "Kurosaki Orihime prepáčte mi to ranné zobudenie, ale knieža Ginjou mi prikázal vás za ním okamžite zaviesť." Ozval sa chlapčenský hlas. Orihime zostala prekvapená. Čo od nej môže chcieť takto skoro ráno?

"Kurosaki Orihime." Ginjou na ňu pozrel s vážnou tvárou. "Áno?" Spýtala sa. Prečo sa tvári tak vážne? Nebodaj zistil to o nej a Grimmjowovi? Ak hej tak...

"Tvoj brat Kurosaki Ichigo včera krátko po našom rozhovore odišiel zabiť démona, ale odvtedy sa nevrátil. Dnes ráno jeden z dedinčanov našiel toto." Ukázal jej čierny meč jej brata. "Čo to má byť?" Zašepkala zhrozene. "Obávam sa toho najhoršieho. Buďto ho démon zabil, alebo odvliekol." Povedal.

"Grimmjow! Grimmjow!" Orihime bežala lesom a bez prestávky kričala na Grimmjowa, no on sa jej však neozval. Už ho hľadala dve hodiny. Zdesene si čupla k stromu. Čo má teraz robiť? Grimmjowa nemôže nájsť a jej brat je preč. Čo ak ho uniesol Grimmjow, čo ak ho zabil? Ak je to tak a ona mu tak hlúpo dôverovala...nikdy nemala tomu démonovi veriť.