Le Bien qui fait Mal (9.Kapitola)

Ďalšie pokračovanie :-) Dúfam, že sa bude páčiť :-)

9.Kapitola

---

Orihime sa ráno prebudila na hlasný štekot psa a krik jeho majiteľa, ktorý sa ho snažil ukľudniť. Vzdychla si a otočila sa na bok, kde sa stretla s Grimmjowom, ktorý spal na bruchu a hlavu mal zaborenú vo vankúši, pod ktorým skrýval ruky. Jeho tvár bola pokojná. Dýchal kľudne a pomaly. V ľudskej podobe bol naozaj prekrásny, ale to aj keď bol démon. Nechápala to. Prečo sa jej páčil aj v tej monštruóznej podobe, ale... on na ňu nikdy nepôsobil ako monštrum. Na začiatku možno hej, ale potom tak o ňom prestala rozmýšľať. Premýšľala o ňom ako o normálnom človeku, nech bol v hocijakej podobe. Jej ruka sa pomaly zdvihla k jeho tvári a jemne ho pohladkala po líci. Z ničoho nič chytil jej jemnú ruku do svojej mocnej dlane, pousmial sa a pootvoril jedno tyrkysové oko. "T-Ty nespíš?" Spýtala sa ho prekvapene. "Som démon, môžu ma kedykoľvek zabiť, preto nemám zrovna najsilnejší spánok a ten pes bol fakt otravný. Štekal minimálne desať minút." Šepkal ešte trochu zachrípnutým rozospaným hlasom. Orihime si vzdychla a on si ju k sebe pritiahol. Zavládlo medzi nimi príjemné ticho. Tak príjemné, že sa Orihime bála položiť otázku, ktorá jej už dlhšiu dobu vŕtala v hlave.

Na obed usúdili, že je najvyšší čas vybrať sa preč. Vyšli z domu a bok po boku sa vybrali k lesu. Orihime si nervózne okusovalo peru a snažila sa nejak vysloviť tú nepríjemnú otázku nasiaknutú krutou trpkosťou a pravdou. "Grimmjow..." Začala a on sa na ňu pozrel s malým úsmevom na perách. "Čo..." Začala, ale nestihla dokončiť, pretože ju niekto prerušil. "Nie je to mladá lovkyňa démonov Kurosaki Orihime?" Obidvaja sa pozreli na staručkého kňaza sediaceho na lavičke pri kostole, s ktorým sa Orihime pred bojom rozprávala. "Bože, to nie je ani pravda." Zamumlal si Grimmjow sám pre seba. "Nevyslovuj božie meno nadarmo, synak." Upozornil ho s úsmevom kňaz a Grimmjow prekvapene vytreštil oči. Ako to, že ho počul? "Nedáte si so mnou dobrý čaj?" Vystrel pred nich šálku čaju. "No vlastne..." Začala Orihime, no nevedela čo mu má povedať. "Och, chápem vy ste tu spolu na prechádzke. Je krásne vidieť dvoch mladých zaľúbencov." S úsmevom si odpil z čaju a Orihime sčervenala. "Ale, ale...." Koktala. "No nič užite si čaj. Niekedy inokedy sa zastavíme." Ujal sa slova Grimmjow, s úsmevom chytil Orihime za ruku a ťahal ju preč. Keď už boli od kňaza dosť ďaleko Grimmjowov falošný úsmev sa vytratil a začal si mrmlať popod nos. "Ten starý somár, nevie čo by robil od dobroty. Stretol som ho v lese. Vôbec sa ma nebál. Ešte ma aj pozval na čaj. Pozval MŇA na idiotský čaj." Šomral. "No a čo išiel si s ním?" Spýtala sa s úškrnom Orihime. "No jasné a keď sme tam už boli ponúkol mi aj keksík. Zbláznila si sa?! Poslal som ho do čerta a on mi ešte na to stále s tým trápnym úsmevom odpovedal, že to nie je miesto pre kňaza." Vrčal. Zastavili sa až v lese na čistinke, kde medzi sebou bojovali. Orihime sa vytrhla z jeho zovretia a ustúpila o krok dozadu. Prekvapene na ňu pozrel. "Čo sa deje?" Spýtal sa jej. "Čo bude ďalej?" Položila otázku, ktorá ju tak zožierala. "Ako to myslíš?" Spýtal sa jej aj keď dobre vedel načo naráža. "No tak Grimmjow. Som človek ty si démon. Ľudia ťa chcú vidieť mŕtveho a očakávajú, že to spravím ja. Budú chcieť dôkaz o tom, že som ťa zabila..." Šepkala. "Tche, prečo sa na nich nevykašleš? Prečo neodídeš spolu so mnou? Môžem z teba spraviť démonku. Žila by si, si oveľa le..."

"Nikdy!" Zakričala na neho a on od prekvapenie rozšíril oči. "Nikdy sa nestanem jednou z vás! Rozumieš?! Som človek, som nato hrdá! Mám svoju česť, svoje povinnosti! Nemôžem sa k vlastnému rodu takto otočiť chrbtom!" S plameňom v očiach na neho pozrela a on si vzdychol. "Dobre teda. Večer o ôsmej sa tu stretneme. Chcú dôkaz o mojej smrti tak ho dostanú." Zašepkal a už ho nebolo. Orihime zostala zarazene stáť. Odišiel bez rozlúčky ani sa len na ňu nepozrel. Prečo? Keby tak vedela ako ho jej slová ranila. Nechce sa stať jednou z nich. To znamená, že nikdy mu nebude úplne patriť, nikdy nebude jeho. Táto skutočnosť ho zvnútra zožierala a bolestivo sa zabodávala do jeho srdca.

So svojim bratom sa stretla až na obede. Nerozprávali sa. V poslednom čase akoby si vôbec nemali čo povedať. Orihime bola zahĺbená do svojich myšlienok. Ako má dopekla zohnať dôkaz o tom, že Grimmjowa zabila? A čo to vlastne on splietal o tom dôkaze? Je to všetko tak zložité. Kiežby sa nikdy nestretli. Nemala by takéto problémy. No nejaký slabý hlások vo vnútri nej jej našepkával ako je rád, že sa s ním stretla. "Orihime?" Z myšlienok ju prerušil Ichigo. Prekvapene k nemu zdvihla hlavu. "Áno, braček?" Spýtala sa ho. Chvíľku na ňu mlčky hľadel a potom pozrel do svojho taniera. "Ale nič zabudni na to." Zdvihol sa zo stoličky a chcel odísť, no Orihime mu to nedovolila. Vyskočila zo svojej stoličky, pribehla k nemu a chytila ho za ruku čím ho zadržala. "No tak Ichigo, čo je s tebou?" Spýtala sa ho trochu naliehavým tónom. Zostalo ticho. "Povedal som zabudni na to." Zúrivo sa vytrhol z jej zovretia a odišiel preč. Orihime si unavene chytila hlavu. Čo sa to s jej bratom robí?

Večer nenápadne odišla do lesa a zastavila sa na čistinke. Obklopoval ju studený vzduch. Na večer už začínala bývať zima. Striasla sa a pošúchala si ruky, aby sa aspoň trochu zahriala. Vtom niekto na ňu položil deku. Zľakla sa a vyskočila na rovné nohy. Stál pred ňou Grimmjow znovu vo svojej démonej podobe. "Do čerta, vystrašil si ma." Srdce jej bilo ako splašená. "Prestávaš byť ostražitá." Uškrnul sa a ona na neho zazrela. "Priniesol som ti tú deku, pretože som vedel, že bude zima." Dodal a podal jej malú čiernu kapsičku. "Č-Čo to je?" Trochu nedôverčivo sa na to dívala. "Dôkaz o mojej smrti." Uškrnul sa a ona znovu nahodila prekvapený výraz. Zobrala si od neho čierne vrecúško, otvorila ho a zbadala tam jeho dlhý ostrý čierny pazúr. "T-Ty ty si si odtrhol pazúr?!" Videla už oveľa horšie veci, zabila toľko démonov, toľkými krutými spôsobmi, ale z nejakého neznámeho dôvodu jej z tohto prišlo nevoľno. To asi preto, že Grimmjowa mala rada na rozdiel od tých ostatných. "Už mi dorástol tak neprepadaj panike." Ukázal jej všetkých desať ostrých pazúrov. "To je fakt strašné." Zašomrala. Ale musela mu uznať, že nápad to bol dobý. Toto ako dôkaz o jeho smrti určite postačí. "Bolelo ťa to moc?" Spýtala sa ho narážajúc na odtrhnutý pazúr. "Ani nie, zažil som už oveľa horšie bolesti." Trpko sa usmial. "Dobre teda. Donesiem to kniežaťu ako dôkaz, ale ty si daj maximálny pozor, aby ťa niekto z ľudí nezazrel. Vystríhala ho a on prikývol. "Neboj. Zajtra o piatej sa tu stretneme." Podišiel k nej, objal ju dal jej pusu na čele. Potom odskočil na veľký strom a z neho do čiernej tmy, s ktorou zmizol. Orihime sa zababušila do modrej deky a vybrala sa naspäť do Karakury. Jej misia sa týmto skončila. Ale čo jej brat? Zabil už tú malú démonku?