Le Bien qui fait Mal (8.Kapitola-Kuchiki Rukia)

Táto časť je písaná z pohľadu Rukie. Spomienky na minulosť sú písané kurzívou, prítomnosť normálnym písmom xD

8.Kapitola

Kuchiki Rukia

---

Čiernovlasý osemnásťročný muž upieral svoj pohľad na mláďa démona, ktoré ležalo pred ním v kaluži krvi. No nebola to len krv mláďaťa, ktorá sa vpíjala do zeme, ale aj jeho rodičov. Démonove telo ležalo ďalej od tela démonky, pretože sa im snažil získať čas na útek, neúspešne. Telo démonky ležalo pri mláďati, pretože sa ho snažila kryť vlastným telom. "Kaien pohni sa! Ideme si pre odmenu! Týmto sme oficiálne zničili celý démoni rod Kuchiki!" Zakričal na neho jeho spolubojovník, ktorý bol o päť rokov starší, no Kaien len ďalej upieral pohľad na telo jedenásťročnej démonky, ktorá mala zakrvavenú celú hruď po bodnutí priamo do srdca mečom namočeným v svätenej vode. Mláďa by táto jedna rana mala okamžite zabiť, ale... ona ešte dýchala, žila. "Aizen, tá malá to prežila." Zašepkal, ale jeho spolubojovník a zároveň kamarát na ňu zvedavo pozrel. "Čože?" Aizen podišiel k mláďaťu, kľakol si a skontroloval jej puls. "Máš pravdu žije a pomaly sa lieči." Všimol si ako sa jej rana na srdci pomaličky zaceľuje. "No nič ukončíme to raz a navždy." Zdvihol meč do vzduchu, ale Kaienova ruka ho zastavila. "Čo to robíš?" Nechápavo sa na neho pozrel. "Zoberme si ju." Povedal prosto Kaien. Aizen bol veľmi vyrovnanej povahy, ktorý sa v živote stretol už so všeličím preto ho väčšina vecí neprekvapila, ale tento krát otvoril ústa dokorán a hnedé oči vytreštil na svojho spolubojovníka. "Čože?! Kaien to nie je pes! Práve sme zabili jej rodičov! To si ju chceš zobrať a keď sa preberie jej čo povieš?! Čau maličká tá jazva, ktorá ti pravdepodobne zostane na hrudi je odo mňa, inak zabil som ti rodičov, dúfam, že ti to nevadí. A ozaj nedáš si sušienku? Spamätaj sa tá mala nám pôjde po krku!" Vrieskal po ňom a Kaien si len vzdychol. "Ako chceš. Môžeš ísť ja si tú malú beriem." Zodvihol ju na ruky. Aizen na neho chvíľku zazeral, ale potom si len vzdychol a s malým úsmevom na neho pozrel. "Idiot, toto bude veľmi zaujímavé, ale vravím ti tá malá bude naša smrť..."

Rukia odrazila Ichigov útok. "Ty malá obluda! Zabijem ťa!" Bol zlosťou bez seba. Nemyslela si, že ho tá zbraň tak zoberie, alebo že by to bolo kvôli tomu vtipu s tromi zbraňami? Tak či tak prečo ten chalan vyzeral ako...

Jej oči sa otvorili a ona zaostrila na usmievajúcu sa tvár muža, ktorý pri nej sedel. "Konečne si sa prebrala. Tá rana sa ti hojila týždeň, em...zostala ti tam jazva, prepáč a prepáč aj za to..."

"Kto si?" Spýtala sa ho a jeho úsmev sa premenil na prekvapenie. "Ty si ma nepamätáš?" Pokrútila hlavou. Nepamätala si na nič, ani na svoje meno, prečo? "Ako to, že si ma nepamätáš veď..." Vtom ho zozadu schytil Aizen a odvliekol ho na bok tak, aby ich démonka nepočula. "Pravdepodobne zažila obrovský šok potom ako sme jej pred očami zabili rodičov a prosto na všetko zabudla. To je dobré pre nás, ale moc sa neteš podľa mňa si na to raz spomenie." Šepkal. Kaien nič nepovedal a vrátil sa k démonke, ktorá si obzerala jazvu na hrudi, ktoré trochu pripomínala slnko. "Rukia." Povedal a ona na neho prekvapene pozrela. "Odteraz sa budeš volať Rukia." S úsmevom k nej prišiel a postrapatil ju po čiernych vlasoch. Vedel, že je to jej pravé meno, pretože jej mama ho stihla ešte pred svojou smrťou zakričať. "Rukia..." Zašepkala. To meno sa jej páčilo. A ten muž, vyzeral byť tak láskavý a ten jeho úsmev. Slabo sa začervenala a úsmev mu opätovala.

Rukia sa pri tej spomienke trpko usmiala. "Čo sa uškieraš ty krava?! Však teba to prejde!" Hodil po nej otvorenú fľaštičku so svätenou vodou, ale Rukia sa jej vyhla a tak ju voda zasiahla len trošku.

Áno, odvtedy sa o ňu obidvaja starali, teda hlavne Kaien. Učili ju bojovať, učili ju ľudským zvykom. Kaien jej venoval všetok svoj čas a čím bola staršia tým ho viac milovala, no nikdy sa mu to neodvážila povedať. Prešlo desať rokov. Rukia mala mať dvadsať jedna, ale vyzerala ako šestnásťročná. Áno, keď mláďa démona dovŕši šestnásty rok čas sa pre neho ako keby zastaví a začne plynúť strašne pomalým tempom. Vedela, že Kaien a Aizen sú lovci démonov, ale nevadilo jej to, prečo by aj malo veď Aizen jej povedal, že zabíjajú len tých zlých, ktorí vraždia ľudí. V to ráno sa však domov vrátil iba Aizen. Bol celý od krvi a jeho pohľad bol úplne nečitateľný, úplne prázdny. "Čo sa stalo? Kde je Kaien?" Spýtal sa ho prekvapene. "Rukia, vieš, že tvoje meno ti nevymyslel Kaien, ale mala si ho od svojich rodičov?" Zašepkal a Rukii sa vybavili hmlisté spomienky na rodičov. Ich rozmazané obrysy... Cúvla o krok dozadu. "Ako? Ako to vieš?" Šepkala a on sa začal šialene smiať. "Pretože sme ich zabili." Povedal nakoniec. Rukii akoby sa v ten moment rozpadol celý svet. Všetky stratené spomienky na ten deň a na jej minulosť sa jej vrátili. "Ten hlupák Kaien sa nad tebou zľutoval. Mala si tam vtedy radšej zomrieť ty malá suka! Kaienovi z teba úplne preskočilo a začal sa kamarádičkovať s démonmi! Ľudia nemôže žiť v rovnováhe s démonmi. Ste špiny, odpad tohto sveta! Veď aj sám Boh vás odmieta!" Zahnal sa po nej mečom, no ona odskočila. Spomienky v nej sa nahromadili do jednej z najsilnejších emócii, hnev. Hnev, ktorý chcel pomstu. Kričal po nej a ona mu vyhovela. Schytila svoju bielu kosu, ktorú dostala od Kaiena a s krikom sa zahnala po Aizenovi. Ten jej útok však zablokoval a uštedril jej ranu do brucha. Rukia padla na zem a snažila sa popadnúť dych, ale Aizen k nej podišiel a odkopol ju do steny. Potom ju chytil za krky, chvíľku ju dusil a potom ju zase odhodil. "Musel som ho zabiť. Taký slabý mi bol ako spolubojovník k ničomu. Zradil svoju rasu. Za to zhnije v pekle. Postavil sa nad ňu. Rukia cítila len hnev, ktorý sa v nej viac a viac hromadil. "A ty tam zhoríš spolu s ním." Uškrnul sa a meč, ktorý zvieral v ruke jej zabodol do srdca. Rukii vytiekol z úst malý pramienok krvi, ale aj tak pevne zovrela jeho meč v svojej ruke. "S týmto trikom ma už druhýkrát nedostaneš." Zašepkala a meč zlomila. Než sa Aizen stihol spamätať vytiahla si zlomenú polku z hrude a presekla Aizenove hrdlo. Všade sa rozprskla krv.

Pomaly kráčala do lese a netrvalo dlho, našla ho tam. Ležal pri strome celý od krvi, ale ešte žil. Aizen si dal záležať na tom, aby umieral pomaly. Pristúpila k nemu, kľakla si a pritisla si jeho zomierajúce telo k sebe. Po lícach sa jej spustili slzy. "Je...mi to...tak...strašne ľúto." Šepkal. "Prečo? Prečo si mi to urobil? Ja som ťa milovala! Tak prečo?!" Plakala. Nič jej nepovedal len z posledných síl zdvihol svoju ruku a pohladkal ju po líci. "Keby...keby som...mohol...spravil by som to všetko inak...keby som mohol...vrátiť čas...nezabil by som ich...ja...keby som mohol...narodil by som sa...druhýkrát...aby som...aby som ti všetko splatil...aby som ťa mohol...znovu milovať..." Jeho ruka ochabnuto padla k zemi, ale úsmev na jeho perách mu zostal. Rukia sa znovu rozvzlykala. "Ty hlupák." Zašepkala.

Ešte v ten deň sa vydala na miesto, kde zabili jej rodičov. Našla tam dva hroby. Vedela, že ich urobil Kaien, ale...to nemenilo nič na jej názore. "Pomstím vás." Pozrela na hroby svojich rodičov. "Prisahám vám, že zabijem každého lovca démonov, ktorý sa mi pripletie do cesty!"

Toľko spomienok. Toľko bolestivých spomienok v nej vyvoláva ten chlapec. Všetko načo chcela zabudnúť sa jej vracalo. Prečo len musí vyzerať ako Kaien? Do očí sa jej nahrnuli slzy. Tak ho milovala a on ju zradil. Bolí to aj po toľkých rokoch. Vtom čierny meč preťal jej srdce. Ichigo sa zarazil. Bolo to moc jednoduché, prečo? Chystá na neho nejaký plán? No ona nič neurobil. "Prečo?" Zašepkala pochvíľke a Ichigo prekvapene stuhol zvierajúc v ruke meč zabodnutý v jej srdci. Jej hlas znel plačlivo. Nadvihla k nemu uslzené modrofialové oči. "Prečo mi to robíš Kaien?" Spýtala sa ho. "K-Kaien?" Vykoktal prekvapený Ichigo. Kto je to preboha Kaien? "Nezobral si mi už toho veľa? To ti nestačilo, že si zabil mojich rodičov? Nestačí ti, že kvôli tebe stále trpím? Načo si sa vracal? Ja ťa už nechcem milovať..." Šepkala s plačom a omdlela v Ichigovom náručí. Chvíľku len tak stál a zvieral démonku v náruči. Miešalo sa v ňom veľké množstvo pocitov, ale niečo si uvedomil. "Nedokážem ju zabiť." Zašepkal. Ten fakt, to zistenie ho úplne ochromilo. Prečo? Pretože tá démonka trpí pre niečo z minulosti. Vytiahol z nej meč a zobral ju do náruče. Bola taká drobná a ľahká. "Ichigo ty si totálny idiot." Zamrmlal, prikryl ju svojim čierny kabátom a tak sa s ňou vybral do mestečka.