Le Bien qui fait Mal (7.Kapitola)

Konečne som to dopísala :D Prepáčte, ale tento týždeň som mala fakt nabitý. To viete posledné dva týždne a ja nemám ani prd do školy vybavené :D ak sú tam nejaké chyby vopred sa za ne ospravedlňujem...

7.Kapitola

---

Orihime si obliekla červené šaty a pomaly otvorila dvere izby. Nikto na chodbe nebol tak sa vydala rýchlo, ale ticho preč. Nepozorovane dobehla k začiatku lesíka. Poobzerala sa dookola, aby sa uistila, že nikto na okolí nie je a potom pozrela do tmy, ktorá obklopovala les. "Grimmjow." Zašepkala a hneď nato sa ozval šuchot. Z lesa vystúpil muž. Orihime ho hneď spoznal, aj keď jeho modré vlasy boli krátke a vôbec nevyzeral ako démon. Vyzeral ako obyčajný človek. "Grimmjow." Prekvapene na neho pozrela. Jeho úškrn ju v jej názore, že je to naozaj on len utvrdil. "Samozrejme, že som to ja." Povedal pobavene. "A-Ale ako? Vyzeráš ako človek. Ako je to možné?" Nechápavo sa ho pýtala. Naklonil sa k jej uchu. "Budeš ešte zabíjať démonov?" Spýtal sa jej. "Samozrejme." Zazrela ne neho. "Zabili mi rodičov." Nenávisť v jej hlase stúpala. "Tak ti to nemôžem povedať." Jeho úškrn ju vytáčal. Ten hlúpy démon. Nenávidela ho, ale pritom milovala a za to sa neznášala aj ona. "Tche." Odsekla urazene a on sa začal smiať. "Si rozkošná, keď sa hneváš." Začal ju ťahať do mestečka. "Č-Čo to robíš? Čo ak nás niekto uvidí?" Snažila sa z jeho zovretia vytrhnúť. "No a? Vyzerám ako človek." Posledné slovo povedal s hnusom. "Nikto ma nebude podozrievať." Dodal. Orihime sa ešte chvíľku vzpierala, ale potom sa ním nechala odtiahnuť. Prešli celé mestečko až sa dostali nakoniec, kde sa nachádzal jeden malý útly domček. "Čo tu chceš robiť?" Spýtala sa ho prekvapene. "Hádaj." Zvodne si olizol spodnú peru a ona očervenela. "Trhni si." Odvrkla. "Dohoda je dohoda." Nedal sa odbiť. "Aká dohoda?! Teoreticky som vyhrala ja!" Znovu sa snažila odtrhnúť z jeho zovretia, keď ju ťahal k domčeku. "Ale prakticky, čo sa počíta na rozdiel od tvojho teoreticky, som vyhral ja, pretože ty si sa vzdala." Orihime nevedela ako mu má protirečiť. Prosto to nešlo, pretože mal pravdu, čo ju štvalo ešte viac. "Prestaň ma ťahať! Nepôjdem s tebou do cudzieho domu!" Vyhŕkla. "Patrí mne. Sem-tam sem chodím kvôli zásobám jedla a..." Sekol sa. "Šľapkám... Je mi to jasné. Démon v ľudskej podobe pekného muža, no načo inak by sem chodil sám do opusteného domu." Hovorila ironicky. "Som rada, že si myslíš, že som pekný." Znovu na ňu pozrel tým zvodným pohľadom. "Asi si nepostrehol v mojom hlase iróniu." Zazrela na neho. Radšej by zomrela, akoby mala pripustiť, že je nádherný, aj keď to bola pravda. "Si zvláštna Kurosaki Orihime. Na jednej strane plačeš v mojom náručí lebo si neželáš moju smrť a na druhej strane chceš, aby som zomrel." Skúmavo nadvihol jedno obočie. "J-Ja...ja som neplakala! A navyše nenávidím ťa!" Snažila sa nedať najavo slabosť. "Vážne? Včera to tak nevyzeralo, alebo ti mám pripomenúť toto Ach, Grimmjow! Rýchlejšie, hlbšie!" Orihime najprv očervenela ako rak, ale potom sa tak naštvala, že na Grimmjowovom líci pristála poriadna facka. "Hnusný úchylný perverzák!" Vyštekla. Grimmjow na ňu prekvapene pozrel, ale potom sa začal smiať. "A nie je to vtipné." Dodala. Jeho smiech prešiel a s úškrnom ju pritlačil k stene. Najprv jej olizol pery a potom ju začal vášnivo bozkávať. Jeho ruky zatiaľ pracovali na šatách, ktoré o necelú minútu padli na podlahu. Začal sa venovať jej prsiam. Jemne ich lízal, sal, hral sa s nimi. Orihime sa v sebe snažila potlačiť ston a tak ho od seba odtiahla. "Toto nie je správne." Povedala a Grimmjow si vzdychol. Vždy to hovorila a on jej nato vždy odvetil to isté: "Teraz mi je to jedno." Povedal, pritlačil ju naspäť k stene a rukou jej vošiel dole. "Aj ty to chceš. Si tam dole úplne vlhká." Uškrnul sa na ňu a ona zas očervenela. Vnikol do nej dvoma prstami a ona už stony neudržala. Chytila sa ho okolo pliec, pretože hrozilo, že sa jej podlomia kolená. Usmial sa a ďalej do nej vnikal prstami. Netrvalo dlho a Orihime slastne zakričala jeho meno a ochabnuto padla do jeho náručia. "Takže predohru by sme mali." Usmial sa na ňu a v náručí sa s ňou vybral do postele. Položil ju na kopu mäkkých paplónov. Pozrela na neho s červeňou na lícach a on sa usmial. Nebol to jeho zvyčajný úškrn, ale obyčajný úsmev. Aj on sa vyzliekol a naklonil sa nad ňu. Ešte chvíľku jej obsypával telo vášnivými bozkami a potom do nej vnikol. Orihime zastonala. Grimmjow si s ňou preplietol prsty ako to mali vo zvyku a začal sa v nej pohybovať. Miestnosť najprv napĺňali tiché stony, ale tie sa potom začali zosilňovať. Grimmjow cítil, že sa blíži jeho vyvrcholenie. Orihime mu silným zarytím nechtov do jeho dlane tiež dala najavo, že aj ona od toho svojho nie je ďaleko. Zrýchlil a onedlho jeho telo pretrvalo v slastnom kŕči. Len niekde v diaľke vnímal aj Orihimin výkrik. Keď sa slastný kŕč skončil položil svoje ochabnuté telo na to jej a ponoril si hlavu do vankúšov blízko jej hlavy. Chvíľku bolo ticho. Obidvaja oddychovali, keď vtom ho Orihime začala hladkať po modrých vlasov. "Je to taký nezvyk, keďže mávaš dlhé vlasy." Povedala s úsmevom. On sa na ňu tiež s úsmevom na perách pozrel, potom si ľahol vedľa nej a pritúlil si ju na svoju hruď. "Čistokrvný démon sa nedokáže premeniť na človeka, ale my Demi to dokážeme." Povedal. "Demi?" Spýtala sa ho a nadvihla hlavu tak, aby mu videla do očí. "Označenie pre Démona nečistej krvi." Zamrmlal. "Čože? To ako medzi sebou rozlišujete modrú krv a em...normálnu." Nechápala. "Čistokrvný démon je ten čo sa narodí démonom. Démoni môžu mať deti, ale len medzi svojim druhom s človekom deti nedokážeme mať, ale démon dokáže z človeka urobiť démona. Človek, ktorý sa stane démonom sa nazýva Demi. To som ja a tá malá slečinka, s ktorou bojoval tvoj brat je čistokrvná. Jej rodičia boli veľmi mocní démoni, ale pred štyridsiatimi rokmi sa spojili dvaja silní lovci démonov, snáď najsilnejší aký kedy existovali, Sousuke Aizen a Kaien Shiba. Zabili Rukiinich rodičov a ona odvtedy chová veľkú nenávisť voči ľuďom a prisahala pomstu každému lovcovi démonov, ktorý jej skríži cestu." Dopovedal a Orihime smutne pozrela do steny. Bola na tom podobne ako ona. Ibaže ona prišla o rodičov vinou démonov a prisahala im pomstu. "A čo ty Grimmjow? Aký je tvoj príbeh? Ako si stal démonom?" Pozrela na neho a všimla si ako jeho tyrkysové oči pohasli. "Na začiatok, aby si vedela človek sa démonom môže stať len z vlastnej vôle. A ja som sa ním stal preto, aby som pomstil smrť mojej malej sestry." Zašepkal trpko a Orihimine oči sa rozšírili prekvapením. "Jej meno bolo Egao, to jej aj nesmierne sedelo, pretože sa vždy usmievala. Bola o tri roky mladšia ako ja. Vyrastali sme samy. Rodičia nám zomreli, keď mi bolo desať kvôli moru, ktorý vtedy postihol našu dedinu. Vždy som sa ju snažil chrániť, bola to moja malá sestrička. Tiež mala modré vlasy ako ja. Vždy ich nosila v dvoch copoch. Vždy sa usmievala, nech sa dialo čokoľvek jej na tvári svietil úsmev. Bola tak dobrosrdečná." Zastavil sa v rozprávaní, pretože sa mu hlas pri spomienke na ňu začal triasť. Orihime sa dotkla dlaňou jeho líca. Chytil jej dlaň do svojej ruky, ale nepozrel jej do očí. "Egao chodila často do lesa na lesné plody a bylinky a raz tam našla raneného démona. Vždy bola toho názoru, že démoni sú dobrí a ľudia by sa s nimi mali naučiť žiť ako so seberovnými. Zobrala ho k nám. Chvíľku som mal námietky, ale nakoniec som jej ho pomohol ošetriť. Volal sa Ichimaru Gin. Strávil s nami nejaký ten čas kým sa vyliečil a my sme sa za ten čas dozvedeli akí sú démoni ľudský. Akí podobní sú nám. Stále nám rozprával a svoje žene Rangiku. Bolo na ňom vidno ako ju miluje a preto nám bol veľmi vďačný za to, že sme ho zachránili a on ju mohol znovu vidieť. No pár dní potom, čo od nás odišiel sa dedinčania dozvedeli o tom, že ho Egao zachránila. V ten deň som mal zlé tušenie, keď išla do lesa po bylinky. Nemal som ju tam púšťať. To bolo naposledy čo mi s úsmevom zakývala a povedala onii-chan, viac sa domov nevrátila. Keď som ju večer išiel hľadať, našiel som ju mŕtvu ležať na čistinke. Dedinčania si ju odchytili, zbili ju a potom dobodali nožíkom. Bolo tam tak veľa krvi, jej krvi a ona bola...mŕtva." Hlas sa mu zlomil a chrbtom dlane si zakryl oči, no Orihime si aj tak všimla slzy, ktoré mu stekali po lícach. "Bol som tak zúfali, plný nenávisti, chcel som ich smrť, chcel som smrť všetkých a vtedy sa pri mne objavil Gin, ktorý sa nám išiel zavďačiť za pomoc. Keď zistil, čo sa stalo veľmi si to vyčítal a povedal mi, že ak chcem tak zo mňa spraví démona, aby som sa mohol pomstiť tým, ktorí to spôsobili. Neváhal som ani minútu a hneď potom, čo som sa stal démonom som všetkých zabil, celú tu prekliatu dedinu." Pri tej myšlienke sa na jeho perách objavil nebadaný úsmev. Zostalo ticho. Grimmjow si dal dlaň preč z očí a pozrel na Orihime. "Viem, čo si o mne myslíš. Som netvor." Zašepkal. Nepovedala nič len hľadela do jeho zaslzených očí plných bolesti a smútku. Nakoniec pokrútila hlavou. "Nie, Grimmjow nie si netvor. Keby niekto zabil môjho brata takým krutým spôsobom urobila by som to isté." Pohladkala ho líci a darovala mu vášnivý bozk, ktorým úplne zostrel jeho slzy, bolesť a smútok, ktorý mu tak vždy pomohol a napĺňal ho neuveriteľným šťastím. Keď sa od seba oddelili Orihime si oprela svoje čelo a to jeho. "A možno, že si netvor, ale to som potom aj ja." Povedala s tajuplným úsmevom a on sa uškrnul. Znovu ju prevelil pod seba. "Noc je ešte mladá, môj malý netvor treba ju využiť." Povedal a znovu jej začal bozkami obsypávať celé telo.