Hold, Release, Rakshasa and Carcasses
Tento nápad na poviedku prišiel nečakane s jedným video xD Ja fakt nechápem, kde na tie sprosté napády chodím (no to viete moja chorá myseľ xD) No ništ dám vám sem aspoň Prológ lebo recenziu to nemá :D
Hlavné postavy: Rukia, Orihime, Hinamori, Ichigo, Grimmjow, Toushiro
Počet kapitól: 2
Hold, Release, Rakshasa and Carcasses
Tri malé dievčatká horlivo čakali uložené na slame, kde spávali prikryté len dvoma roztrhanými prikrývkami. Bol to mizerný život, život v chudobe, keď človek prežíva zo dňa na deň. No im ich spôsob života až tak nevadil, pretože mali jedna druhú, mali milujúcich rodičov a ich dni boli aj napriek biede a chudobe plné zábavy, pretože si vždy vymysleli nejakú zaujímavú hru. Ich otec na prvý pohľad vážny človek, ale pred svojou rodinou usmievavý sa vždy s nimi hrával, keď sa naskytla voľná chvíľka, ale tých mal väčšinou málo lebo od rána do večera zarábal pre svoju rodinu aj to málo, ktoré ako kováč zbraní dostával. Ich mama zase pracovala na dvore jednej z bohatších rodín, kde sa starala o ich zvieratá. Dievčatká dnes išli spať s plnými bruškami, lebo sa im podarilo ukradnúť na trhoch celý chleba, syr a aj nejaké ovocie. Horlivo očakávali príchod mamy, ktorá im vždy pred spaním rozprávala rozprávky a staré legendy. "Rukia už ide?" Pýtalo sa štvorročné karamelovo vlasé dievča svojej o rok staršej sestry, ktorá zvedavo pozerala cez dieru v schátralých drevených dverách do kuchyne a sledovala mamu ako odpratáva pootĺkané taniere zo stola. "Bože, Orihime nepýtaj sa ma stále! Zachvíľku je tu." Nazlostila sa na ňu, pretože jej túto otázku položila už asi po stýkrát za tú dobu čo odišli do svojej malej izbičky. "Ruki nee-chan nebuď na Hime nee-chan zlá!" Nadurdila sa ich najmladšia trojročná sestra a nadvihla sa na kope sena, aby mohla zazrieť na Rukiu. "Ja na ňu nie som zlá Momo!" Obhajovala sa. Vtom sa ozvali kroky a Rukia rýchlo vpálila medzi svoje dve sestry. Orihime ju prikryla svojou prikrývkou a dvere sa otvorili. Dovnútra vstúpila ich mama, na ktorú sa Rukia veľmi ponášala. Drobná žienka s čiernymi vlasmi a modrofialovými očami pristúpila k svojim trom dcérka a sadla si na zem vedľa nich. Trochu zakašľala a jej dcérky hneď spozorneli. "Mamička si v poriadku?" Spýtali sa jej a ona sa na nich usmiala. "Nebojte sa je to len nádcha." Pohladkala ich po lícach. "Tak čo, ste pripravené na jednu zo starých legiend?" Spýtala sa ich a oni prikývli. "Tak dobre. Je to legenda o démonoch zvaných Rakshasa. Sú to požierači ľudí, aby prežili musia sa živiť ľudským mäsom. Keď človek zomrie musí prejsť posmrtnou cestou k bráne pekla alebo neba. K tejto bráne ho sprevádzajú motýle, ktoré má niťou zaviazané okolo celého svojho tela. Motýle predstavujú jeho skutky a hriechy. Keď sú motýle biele privedú ho pred nebeskú bránu, keď sú čierne tak pred pekelnú. No je ešte jeden druh motýľov, ktoré nosia okolo seba na nitkách zaviazané deti. Hriechy u detí sa nepočítajú tak ako u dospelého človeka, pretože deti si nie vždy uvedomujú svoje hriechy, konajú podľa obrazu svojich rodičov a iných dospelých ľudí a podľa toho rozlišujú čo je dobré, a čo zlé. Až potom, keď sú staršie si začnú uvedomovať skutočné hriechy a vtedy sa rozhodnú akou cestou budú kráčať či zlou, alebo dobrou. No dovtedy sa ich hriechy nie tak celkom počítajú."
"To aj, keď niekoho zabijú?" Spýtala sa zvedavo Rukia, ktorú vždy tak trochu tajuplné a hororové veci lákali. "Áno." Odpovedala jej mama. "Ale prečo? Každý predsa vie, že vražda je zlá!" Nechápala Momo. "Áno, ale dieťa zabilo niekoho preto lebo ho k tomu viedli činy dospelých, činy toho človeka, ktorý sa mu možno pokúsil ublížiť. Preto sa detské hriechy nie tak celkom počítajú, pretože ich nevinnosť bola poškvrnená rukou dospelého človeka. Keď sa dieťa dopustí nejakého veľkého hriechu a zomrie stále ako dieťa dostáva sa na posmrtné miesto sprevádzané červenými motýľmi."
"Prečo zrovna červené?" Prerušila ju Orihime. "Červené motýle predstavujú ich nevinnosť poškvrnenú rukou dospelého človeku, poškvrnenú zlom, ktoré si však sami nevybrali. Motýle ich majú za úlohu priviesť pred nebeskú bránu, kde strážca ich nevinnosť očistí a oni potom môžu prejsť do neba." Znovu zakašľala. "No to je pekné, ale čo to ma spoločné s Rakshasa?" Povedala trochu sklamane Rukia, lebo čakala trochu viac vzrušenia od tejto legendy. "Rakshasa majú za úlohu zastaviť tieto deti pred vstupom do neba." Všetky tri prekvapene vytreštili oči? "Prečo?" spýtala sa Momo. "Rakshasa sa skrývajú v tieňoch pri ceste k bráne do neba, a keď zbadajú dieťa sprevádzané červenými motýľmi prídu k nemu a nahuckávajú ho pod sľubmi lepšieho života, alebo krutej pomsty na tých, ktorí mu ublížili, aby motýľov zničilo. Keď dieťa zničí svoju nevinnosť nemôže byť očistené od hriechov a nedostane sa do neba, no ani do pekla. Blúdi medzi dvoma svetmi a stane sa z neho Rakshasa. Démon, ktorý je odkázaný na pojedanie živých ľudí, aby úplne nezošalel a nestala sa z neho zblúdila duša, ktorá časom zanikne. Viete ako spoznáte Rakshasa? Má na sebe biele kimono na ňom čierne haori a na tvári masku, či už zvieraťa, alebo nejakého iného netvora. Niekedy nosia na tvárach hlavu a kožušinu zo zvieraťa najčastejšie z vlka, ktorou si zakryjú pol tváre tak aby im nebolo vidno do očí."
"Ale prečo to robia? Prečo nedovolia tým deťom prejsť do neba?" Nechápala Orihime. "Kvôli udržaniu rovnováhy. Tak ako nebo a peklo nemôžu existovať jedno bez druhého, nedokážu existovať ani bez Rakshasa, aj keď títo démoni nie sú dobrí, ale majú za úlohu chrániť vstupnú bránu do neba, ktorou sa diabli z pekla snažia prejsť. Viete čo by sa stalo keby sa diabli dostali do neba? Znamenalo by to koniec našeho sveta a večný oheň a zúfalstvo."
"To je super! Oni vlastne z tých detí vytvárajú ďalších bojovníkov proti diablom!" Rukia sa úplne rozplývala nad temnou legendou o tajuplných Rakshasa. "To vôbec nie je super!" Vyhŕkli jej sestry, ktoré ju od strachu objímali. "Ale musím vás ešte varovať. Rakshasa majú ako ochrancovia neba nie len dovelené živiť sa ľuďmi, ale môžu si vybrať aj ľudského pantera, ktorý sa postupne stane tiež Rakshasa. Preto nikdy nechoďte s mužmi, ktorí majú na sebe biele kimoná s čiernym haori a na tvári alebo na boku kimona, na trupe zaviazanú masku, aj keby vám sľúbil všetko bohatstvo sveta. Pretože keď vás raz Rakshasa dostane do svojej skrýše už sa odtiaľ nikdy nedostane, až potom, keď sa samy premeníte na jedného z nich." Orihime a Momo zvýskli strachom a Rukia vyhlásila, že nikdy v živote si s nijakým chlapom nič nezačne. "Ale, ale čo im to rozprávaš za strašidelné príbehy, veď sa budú báť zaspať." V dverách izbičky sa objavila hlava rodina. "Ocko!" Všetky tri zvýskli šťastím, rozbehli sa k nemu a objali ho. "Byakuya." Usmiala sa na neho Hisana a on k nej pristúpil s dcérami v náručí. "Som doma." Usmial sa. "A teraz vám poviem jednu veselú historku." Uložil ich do postele a oni netrpezlivo čakali čo im povie. "O tom ako som sa s vašou mamou prvýkrát pobozkal!" Chytil ich mamu a vlepil jej pusu. "No fuj! Choďte sa bozkávať inde! Blééé!" Nahadzovali zhnusené tváre a ich rodičia sa začali smiať.
Jedna z posledných šťastných spomienok, ktoré sestry mali. Odvtedy sa mamina nádcha začala meniť na veľké ochorenie. Bola každým dňom slabšia a slabšia až nakoniec boj s chorobou vzdala. Ich otec sa ich naďalej snažil vychovať, a aj keď mu žena chýbala neprestal sa na svoje dcérky usmievať a rozosmievať ich. No potom prišla vojna a jeho násilím zobrali od jeho dcérok. Rukii bolo vtedy trinásť. Nemali peniaze a prácu si človek v takej ťažkej dobe nedokázal zohnať. Ten rok bol vtedy veľmi krutý. Čakali na príchod otca, ale vojna stále neutíchala. Keď najmladšia Momo od hladu odpadla Rukia sa rozhodla, že za peniaze zapredá svoje telo cudzím mužom. Vedela, že je to jediná práca, za ktorú dostane aspoň ako tak zaplatené. No ani to nestačilo a vtedy sa sestry rozhodli, že spravia niečo čo úplne zmenilo ich životy...
Komentáre
Zverejnenie komentára