Cantarella (9.Kapitola)

A máme tu pokračovanie Cantarelly :-) Dúfam, že sa bude páčiť :-)

9.Kapitola

---

"Cantarella?" Blonďavý muž s bielym klobúkom, ktorý mal po sebe zelené prúžky, predávajúci jedy a všelijaké iné fľaštičky s rôznymi elixírmi prekvapene pozrel na Ichiga. Ten prikývol a obchodníkova tvár sa vyrovnala do blaženého úsmevu. "Chvíľku počkajte." Povedal a odbehol do zadnej miestnosti. Ichigo sa oprel o pult. Nemal žiadne výčitky, žiadne svedomie, ktoré by ho od veci, ktorú sa chystal urobiť odradilo. Démon v ňom bol posilnený jeho hnevom a on nič iné nevnímal len jeho hlas, ktorý mu stále dookola opakoval, že je to jediné správne riešenie. Obchodník sa vrátil a v rukách držal malú elegantnú krištáľovú fľaštičku s červenou tekutinou vo vnútri. "Cantarella, honosný názov pre tento jed. Má to v sebe až romantický nádych." Usmial sa obchodník a zatriasol s fľaštičkou. "Stačí to zmiešať s červeným vínom. Cantarella má rovnakú farbu ako ono takže si nikto nevšimne, že ste to tam pridali. A smiem vedieť, mladý pán, načo je vám jed, ktorý uspí človeka po dobu dvadsiatich štyroch hodín?" S tým istým úsmevom pozrel na Ichiga, ale ten na neho len zazrel a položil na stôl mešec peňazí. "Do toho vám nič nie je." Odvrkol. "Ale, ale. Nebuďte tak podráždený, nech sa vám páči." Podal mu malú fľaštičku. Ichigo si ju od neho zobral a otočil sa na odchod. "Využite ten jed dobre." Povedal mu obchodník na rozlúčku a Ichigo sa medzi dverami zastavil. Pozrel na neho a na tvári sa mu objavil zvláštny úškrn, ktorý obchodníka trochu vydesil. "Nebojte sa, využijem ho veľmi dobre." Povedal tajuplným hlasom, v ktorom sa niesla temnota a odišiel preč.

Rukia sedela vo svojej izbe a v ruke držala modrú ružu, ktorú doteraz mala vo váze. Dostala ju od Shinigamiho minulú noc.

Prečo je to všetko také zložité? Prečo? Spod vankúša vytiahla knižku, kde si zapisovala svoje básne a poviedky. Otvorila ju na prvej strane, kde bola báseň. No nebola jej. Vymyslel ju Ichigo, keď boli malý. Vymyslel ju pre ňu. Si moja jediná kvetina. Pamätala si ako sa červenal, keď jej ju dával. Boli vtedy tak malý, bola to detská láska, ale bola krásna. Vždy bol pri nej, aby ju rozveselil, ona bola pri ňom, aby ho povzbudila. Znovu sa rozvzlykala. Tak moc jej chýbal, tak moc. Dala by všetko zato, aby vrátila dni, keď boli malý a jediný moment, ktorí vnímali bola prítomnosť, prítomnosť bez jediného problému. Znovu pozrela na modrú ružu a jej plač utíchol. Vždy jej Ichigo chýbal, vždy na neho myslela, no keď prišiel Shinigami... Keď bola s ním zaplňoval to prázdne miesto. To ju miatlo ešte viac. Dlhé roky sa snažila sama seba presvedčiť, že miluje Renjiho a snažila sa z hlavy vyhnať Ichiga, ktorého usmievavá tvár sa jej vždy vynorila v mysli, keď sa utvrdzovala v názore, že miluje Renjiho. Keď sa jej to nakoniec podarilo, keď sa nakoniec naučila milovať Renjiho prišiel on, Shinigami. Všetko premiešal, všetky jej pocity. Vymazal falošnú lásku k Renjimu a dokonca vyhnal z jej hlavy aj Ichiga. Nenávidela ho za to, ale pritom ho milovala. Pozrela von oknom. Už svitalo. Vzdychla si. Zase prebdela celú noc. Vtom sa ozvalo slabé klopanie na jej dvere. "Kto je?" Spýtala sa. "Rukia to som ja Renji." Ozval sa jeho tichý hlas. Rukia pristúpila k dverám, ale neotvorila ich. "Rukia mňa to naozaj mrzí. Veľmi moc. Neviem, čo to do mňa vošlo. Ja by som ti nikdy neublížil, nikdy. Prosím ťa odpusť mi." Dvere sa otvorili a Rukia pozrela na Renjiho, ktorý teraz stál tesne pri nej. "Renji prosím ťa, nestýkaj sa viac so svojim otcom. To on ťa ničí." Zašepkala a on prekvapene rozšíril oči. "Rukia je to môj otec! Nemôžem sa s ním prestať stýkať!" Povedal rozhorčene. "Tak potom ani ty odo mňa nežiadaj takú nemožnú vec ako je zaniknutie Kuchiki rodu." Smutne pozrel do zeme. Rukia pozrela na jeho ruku. Spod bielej košele mu presakoval krvavý fľak. "Renji ty si ranený." Zašepkala a potiahla ho dovnútra, aby mu mohla ranu očistiť a obviazať. "Áno, včera pri tej našej hádke ma niekto trafil nožom. To je ďalšia vec, o ktorej som sa chcel s tebou porozprávať, odchádzame. Ja musím ešte za otcom, ale ty pôjdeš domov." Rukiu to trochu zaskočilo, ale nečudovala sa mu. Vedela, že to bol Shinigami. Keby Renji zistil, že je tu bolo by to zlé. "Ale ako to vysvetlím Orihime? Veď budú mať ten zásnubný ples." Šepkala. "Ja sa s nimi porozprávam, ale kým sa nenájde vinník, čo toto spôsobil nezostaneme tu." Trval si na svojom Renji. Vtom sa ozvalo klopanie na dvere. "Rukia to som ja Grimmjow. Je tam s tebou pán Abarai?" Spýtal sa. "Áno." Povedala a dvere sa otvorili. Grimmjow naštvane šmaril pred nich blonďavého chlapca, ktorý sa zatackal a skoro padol na zem. Rukia ho poznala. Bol to jeden zo sluhov menom Yukio. On ju najčastejšie obsluhoval a aj sa s ňou zhováral, keď bola sama. Modré oči preniesol na Renjiho, ale hneď zahanbene pozrel do zeme. "No mladý muž. Myslím si, že by si mal niečo povedať." Grimmjow na neho prísne pozrel. Chlapec chvíľku váhal, ale nakoniec prehovoril. "Včera som videl ako sa pán Abarai háda s pani Rukiou a zdalo sa mi, že jej chce ublížiť tak...to ja som po vás vrhol ten nožík." Zašepkal. "Čože?!" Renji na neho prekvapene pozrel a Rukia tiež šokovane otvorila ústa. "To ty? Ako sa vôbec opovažuješ..." Zavrčal Renji.

"Prepáčte, je mi to strašne ľúto, ale bál som sa, že ublížite pani Kuchiki. Veľmi ma to mrzí, prijmem hocijaký trest." Do očí sa mu nahrnuli slzy a úctivo pokľakol pred Renjim. Renji by ho najradšej chytil pod krky a zbil, ale keby nebolo toho chlapca...Bol by schopný ublížiť Rukii, keby ho nezastavil ten chlapec? "Nebojte sa pán Abarai ja ho už náležite potrestám. Nechám ho zbičovať a vyhodím ho z kniežatstva." Grimmjow schmatol chlapca za ruku a surovo ho ťahal za sebou až k žalárom. Tam ho pustil a do ruky mu dal obrovský mešec peňazí. "Si naozaj dobrý herec Yukio. Mal by si ísť do divadla." Uškrnul sa. "Načo? Vy mi aj tak platíte oveľa viac, pane." Uškrnul sa aj Yukio a zotrel si z očí stopy po falošných slzách. Grimmjow sa zasmial. "To máš pravdu a ešte na." Dal mu do ruky ďalší mešec peňazí. "Zaši sa vo svojej izbe kým Abarai odtiaľto nevypadne. Potom si ďalej môžeš plniť svoju funkciu sluhu." Povedal. "Dobre, pane a keby ste náhodou ešte potrebovali moje herecké schopnosti stačí len povedať, ale treba aj zaplatiť." Zaštrngotal mešcom peňazí a potichu sa rozbehol do svojej izby. Grimmjow sa musel zasmiať. Ten chalan bol teda číslo, ale zrovna preto si ho tak obľúbil. "No Ichigo toto mi budeš splácať ešte veľmi dlho." S úškrnom si zašepkal sám pre seba a aj on sa vybral preč.

Rukia sa rozlúčila s Renjim, ktorý sa znovu vybral za otcom a rozbehla sa hľadať Grimmjowa. Netrvalo dlho, našla ho vo vstupnej hale. "Grimmjow!" Zakričala na neho. "Oh, tu si. Všade som ťa hľadal." Usmial sa na ňu. "Grimmjow prosím ťa netrestaj toho chlapca. Poznám ho, je dobrý, chcel ma len chrániť." Spustila, no Grimmjow ju stopol. "Ja viem. Neboj nepotrestal som ho a ani som ho nevyhodil." Povedal a Rukia si vydýchla. Znovu pozrela na Grimmjowa, ktorý mal na tvári stále ten potmehúdsky úsmev. "Prečo sa na mňa tak usmievaš?" Spýtala sa ho podozrivo. "Prišiel za tebou hosť. Čaká ťa v hosťovskej sále." Po týchto slovách sa vybral preč. "Aký hosť?!" Zakričala za ním, ale neodpovedal jej.

Pristúpila k dverám do hosťovskej sály. Kto to môže byť? Aký hosť? Chytila kľučku dverí a opatrne ich otvorila. Jej fialovo modré oči sa stretli s krásnymi hnedými a ona zalapala po dychu. "Ichigo." Zašepkala a on sa na ňu usmial. "Ahoj Rukia. Dlho sme sa nevideli, si naozaj prekrásna." Povedal.