Cantarella (10.Kapitola)

Konečne tu máme pokračovanie Cantarelly. Trochu kratšie, ale snáď sa bude páčiť :-)

10.Kapitola

---

"Ichigo." Zašepkala a on sa na ňu usmial. "Ahoj Rukia. Dlho sme sa nevideli, si naozaj prekrásna." Povedal.

Chvíľku tam len tak stáli. On čakal pripravený uskutočniť svoj plán, ona samú seba presviedčala, že to nie je len krásny sen. Nebola schopná vydať ani hláska, hľadela na neho ako na prízrak a čakala kedy sa rozplynie, tak ako to často zvykol robiť v jej snoch. Prízrak pred ňou si vzdychol, poškriabal sa za hlavou a pozrel na ňu s nepatrným úsmevom. "Ty vieš teda človeka pekne privítať." Dodal a ona vtom momente vedela, že nesníva. Tie pohyby, to vyjadrovanie. "Ichigo." Zavrčala, podišla k stolu, chytila tanier a hodila ho po ňom. Vyhol sa mu a tanier sa roztrieštil o stenu. Prekvapene pozrel na drobné dievča, ktoré stálo pri stole, chytalo do ruky pohár a s plameňom v očiach na neho zazeralo. "Kurosaki Ichigo, čo si o sebe vlastne myslíš?! Ty hlupák! Vkráčaš si sem po jedenástich rokoch a ešte mi ideš aj prednášať ako ťa mám zdraviť?! Idiot! A čo ty? Kde si bol? Kde si do čerta bol?! Prečo si mi nedal o sebe vedieť! Ty..." Chrlila zo seba a pritom po ňom hádzala všetky veci, ktoré našla na stole s takou rýchlosťou a s takým vytrvaním, že sa im Ichigo ledva stihol uhýbať. Vtom príval nadávok skončil a s ním aj príval vecí, ktoré po ňom hádzala. Ruky si zložil z hlavy, ktorú si tak kryl pred prípadným trafením a pozrel na ňu. Tentokrát jej oči nehoreli hnevom, ale utápali sa v slzách, ktoré sa neúspešné snažila zadržať. "Rukia..." Nestihol nič povedať, vletela mu do náruče a silno ho objala. "Vedela som, že prídeš," Zašepkala. On sa tiež usmial a objatie jej opätoval. "Predsa som ti to sľúbil."

Chvíľku zotrvali v objatí. Rukii sa to objatie zdalo veľmi známe. Akoby ju objímal veľmi často a aj jeho vôňa. Bola jej tak povedomá. Tá krásna vôňa. "Grimmjow pre nás pripravil malé občerstvenie, no keďže si to všetko po mne pohádzala tak nám aspoň nalejem trochu vína na privítanie, čo povieš?" S úsmevom sa jej spýtal. Ona si zotrela posledné stopy sĺz a tiež mu s úsmevom prikývla. Pobrala sa k stolu a on ju usadil. Zobral dva poháre a podišiel k poličke s vínami. Rukia bola taká zahĺbená do myšlienok o ňom, že si ani nevšimla ako do jej pohára pridal jed, ktorý sa skryl v červenom víne a už len čakal, kedy nastane jeho chvíľa. Ichigove oči boli prázdne, žiadny súcit, žiadne svedomie, ktoré by mu vtom zabránilo iba hlas diabla, ktorý ho stále poháňal ku predu. Postavil pred Rukiu sklenený pohár a sadol si oproti nej. Obidvaja zobrali do ruky svoje poháre. "Tak na naše stretnutie a veľa krásnych chvíľ, ktoré spolu prežijeme." Usmial sa Ichigo, obidvaja zdvihli poháre do vzduchu a potom sa napili. Ichigovi sa na perách objavil úsmev. A je to. Je jeho, už ho nič nemôže zastaviť. Rukia položila pohár na stôl a hneď nato sa jej začalo zahmlievať pred očami. Čo sa to deje? Chytila sa za hlavu. Chcelo sa jej strašne spať a nemohla to zadržať. Prečo. Prekvapene pozrela na Ichiga a aj keď sa pomaly jeho tvár ponárala do temnoty stihla si ešte všimnúť jeho víťazoslávny úsmev. "Ty si mi dal niečo do pitia..." Chcela tie slová vysloviť nahlas, ale nevládala. Jediné čo si ešte stihla uvedomiť bolo, že padá zo stoličky na zem a potom sa všetko ponorilo do černoty.

Ichigo ju zachytil do náručia a zabránil tak pádu. Zdvihol sa s ňou v náručí a pozrel do jej tváre vyrovnanej v spánku. Cantarella zabrala naozaj výborne. Na tvár si nasadil masku shinigamiho, ktorú skrýval za chrbtom pod košeľou, otvoril okno a vyskočil z neho von. Pomaly sa priblížil k stajni a Hanatarovi, ktorý sa práve snažil nakŕmiť Zangetsua, uštedril takú ranu, že chlapec padol v bezvedomí na zem. Zangetsu pozrel na svojho majiteľa a s odfrknutím ustúpil o pár krokov dozadu. "No tak Zangetsu neboj sa, to som predsa ja, Ichigo." Pohladkal koňa po hlave, ale Zangetsu dobre vedel, že s jeho pánom nie je niečo v poriadku. Po malej chvíľke však kôň vzdor vzdal a dovolil Ichigovi, aby spolu s Rukiou vysadol na jeho chrbát. Ichigo švihol opratami a kôň vyletel von zo stajní.

Cesta na Zangetsuovi bola rýchla a Ichigo ešte pred západom dorazil do hustého lesa, o ktorom sa povrávalo, že v hrade, ktorý stál na konci toho lesa na skalách býva kráľovná, ktorá žije už dlhé stáročia, no aby prežila láka k sebe ľudí a vysáva z nich život. Preto do lesa nikto nechodil, čo bolo vhodné pre Isshina, ktorý sem chodil s Ichigom trénovať. No aj Isshin vyslovene zakázal Ichigovi chodiť na hrad, že vraj sa to tam rozpadá a je to nebezpečné. No zakázať niečo vtedy sedemročnému Ichigovi nemalo vôbec žiadny význam. Chlapec bol natoľko zvedavý, či sa v hrade naozaj ukrýva kráľovná, ktorá berie ľuďom život, až sa tam jedného dňa odvážil vojsť. Na jeho prekvapenie bol hrad vo veľmi dobrom stave a po kráľovne ani chýru, ani slychu. Tak si z toho miesta urobil svoj tajný druhý domov, v ktorom sa zdržiaval, keď sa ho démon z celej sily snažil ovládnuť, pretože tak nemohol ublížiť nevinným, alebo sem chodieval, keď chcel byť chvíľku sám.

Obrovské dvere hradu sa otvorili a Ichigo vyšiel s Rukiou na poschodie do izby, kde spával. Bola to krásna izby s veľkou posteľou, na ktorej boli ustlané mäkké, nadýchané, biele periny. Položil na ne spiacu Rukiu a odišiel preč. O chvíľku sa vrátil, ale bez svojej masky. Kľakol si nad ňu a prstami jej prešiel po perách. "Budeš patriť iba mne." Povedal hlasom, v ktorom sa miešal aj hlas démona a potom jej začal rozopínať šaty...