Cantarella (6.Kapitola)

Ďalšie pokračovanie Cantarelly. Dúfam, že sa bude páčiť :-)

6.Kapitola

---

"Orihime?" Rukia vošla do knižnice, ale Orihime tam nenašla. Vzdychla si. Vtom okolo nej prešiel jeden zo sluhov. "Yukio, kde sú páni zámku?" Spýtala sa ho. "Mladý pán a pani išli na piknik. Ešte ste spali a nechceli vás budiť. Raňajky už máte pripravené, keby ste ešte niečo potrebovali zavolajte ma.." Povedal chlapec. "Dobre a ďakujem." Usmiala sa Rukia. Chlapec sa jej trochu uklonil a odišiel. Hneď potom ako zmizol z dohľadu Rukia naštvane zaškrípala zubami. "Takže vy ste ma nechceli budiť? Hnusný klamári, chceli ste byť sami. To ti spočítam Grimmjow. Večer si ani neštrkneš zamestnám Orihime na veľmi dlho, aby nemala čas sa na teba ani len pozrieť." Vrčala. Dobre vedela, že to Grimmjow isto navrhol aby išli bez nej a narozprával Orihime, že si potrebuje oddýchnuť lebo je unavená.

Nazúrená odpochodovala do vstupnej sály. "Kon!" Zakričala. Odkedy sem prišli jej kocúr Kon niekde stále utekal na celú noc a vracal sa až ráno. "Kde ten kocúr zase je?" Zamrmlala. Nakoniec hľadanie po ňom vzdala a rozhodla sa previesť so Sode no Shirayuki.

Vošla do stajne. Hanatara nikde nevidela. Asi išiel tiež poraňajkovať. Rýchlo sa vybrala k svojej stajni a šťastne pozrela na svojho koňa. "Dobré ráno Sode no Shirayuki ." Zaželala jej a čisto biela kobylka zaerdžala. Rukia vošla do stajne. "To vieš, že ti nesiem tvoj obľúbený cukor." Usmiala sa a dala jej dve kocky cukru. Kobylka si na nich okamžite pochutnala. Rukia ju pohladkala po hebkej hrive. Vtom sa ozvalo ďalšie erdžanie. Rukia sa pozrela tým smerom a vyšla zo stajne svojej kobylky. "Neboj ani na teba som nezabudla Zangetsu." Usmiala sa na čierneho žrebca a vošla k nemu do stajne. Kôň nezaspätkoval, nezačal vyvádzať, ani sa len nepostavil na zadné nohy ako mal vo zvyku tým každého od seba odplašiť. Urobil pár krokov k Rukii a z jej drobnej ručičky začal jesť cukor, ktorý priniesla aj jemu. Rukia ho tiež pohladkala. Zangetsua mala veľmi rada. Grimmjow si ho kúpil asi tak pred piatimi rokmi, ibaže kôň sa nedal skrotiť. Nikoho k sebe nechcel pustiť. Zo začiatku ani Rukiu, ale pomaly si k nemu našla cestu. Každý deň mu nosila cukor, rozprávala sa s ním, až si ju nakoniec pustil k telu, ale nikdy jej nedovolil posadiť sa na neho. "Nečakal som, že by mal Zangetsu rád niekoho iného okrem mňa." Ozvalo sa z tmavého rohu boxu. Rukiou najprv trhlo od šoku, ale potom si priradila hlas k určitej osobe. "Shinigami..." Zašepkal a podišla mužovi v čiernom plášti a v čiernom klobúku, ktorý sedel v kúte a hladkal ryšavého kocúra, ktorý mu spal v náručí. "Kon...on...on bol celý čas s tebou?" Spýtala sa a Shinigami k nej zdvihol hlavu. "Áno, chodí sem každý večer, keď nie som s vami." Usmial sa. Rukia pozrela na jeho masku, ktorá ju vždy tak fascinovala, aj pred tým, keď ho ešte poznala len s plagátov, kde bola vypísaná odmena na jeho hlavu. Biela maska, ktorá pripomínala lebku mu zakrývala tvár až po líca, ústa mu už nezakrývala. Na pravej strane mala tri červené pruhy. Rukia najprv na ňu okúzlene pozerala a potom si spomenula na včerajší incident. Prudko si k nemu kľakla, chytila ho za plecia a pozrela mu priamo do očí. "Si v poriadku?! Nič ti nie je?!" Spýtala sa vystrašene a on od údivu pootvoril ústa. "Á-áno, som. Prečo sa pýtate?" Zdalo sa jej, že hnedé oči pod maskou sú nejaké unavené akoby celú noc nespal. "Tak čo to malo včera znamenať?!" Vyprskla.

"Ja..." Chcel si rýchlo vymyslieť nejakú výhovorku, ale nedala mu príležitosť, naklonila k nemu tvár ešte bližšie a pozrela na neho s plameňom hnevu v očiach. "Hovor!" Prikázala mu rázne. Kon sa prebral a s prskaním sa rozbehol preč, pretože nechcel mať čo dočinenia s jeho nahnevanou majiteľkou. Nato sa Rukia spamätala a usúdila, že jej správanie nebolo najvhodnejšie. Vzdychla si, odsunula sa od neho, pustila svoje ruky z jeho pliec a kľakla si vedľa neho. "Pozri, viem, že ti niečo je. Niečo ťa trápi, ten pocit mám už odkedy som ťa prvýkrát stretla. Ak chceš môžeš mi to povedať, uľaví sa ti. U mňa to bude v bezpečí, nech je to hocijaké tajomstvo, nikomu to neprezradím."

Pozrel do jej modrofialových očí, z ktorých cítil nehu a srdečnosť. Vtom momente vedel, že jej to môže povedať. "Dobre poviem vám to, moja paní, ale porozprávajme sa vonku." Povedal. "Dobre, môžeme ísť na prechádzku s koňmi." Súhlasila.

Ichigo jej pomohol vyjsť na Sode no Shirayuki a potom vyšiel na vlastného koňa, no keď na neho vychádzal Rukii sa zazdalo, že sa mu tvár skrivila bolesťou, ale nebola si istá. Obidvaja vyšli zo stajní a on jej začal rozprávať príbeh o tom ako otec vymenil jeho dušu za silu pre seba a on sa teraz musí deliť o telo s diablom, ktorý ho môže hocikedy ovládnuť. Vtedy musí zabíjať, aby diabla ukľudnil a on sa nezhostil jeho tela, no to, že je jej dávny priateľ Ichigo jej neprezradil.

"Tak to preto sa z teba stal maskovaný vrah." Šepkala Rukia, ktorú to úplne prekvapilo, zarazilo a pobúrilo. Ako mohol otec spraviť svojmu dieťaťu takú ohavnú vec? Shinigami prikývol. Rukia smutne pozrela do zeme. "Je mi to ľúto, prepáč." Zašepkala. "Začo sa ospravedlňujete? Veď vy za to nemôžete." Prekvapene na ňu pozrel. "Ale krivdila som ti. Nazvala som ťa podlým vrahom bez citu a...naozaj ma to mrzí." Previnilo na neho pozrela, ale on sa iba usmial. "Naozaj sa mi nemáte za čo ospravedlňovať. Som rád, že ste mi uverili." Povedal. Vtom zastavil. "Sme tu." Povedal. Zoskočil z koňa a pomohol Rukii. Obidvaja pristúpili k okraju útesu, kde bol nádherný výhľad na more, ktoré bolo dnes veľmi pokojné. "To je krása. Ako to, že som na tomto mieste ešte nebola?" Zamyslela sa Rukia. S Orihime chodili k útesom vždy ale nie takto vysoko. Bolo to prekrásne. Shinigami si sadol na trávu a tiež sa pozrel na pokojné more. "Chodím sem každý deň prevetrať si hlavu." Povedal. Rukia sa pousmiala a sadla si k nemu. "Je tu naozaj nádherne." Zhlboka vdýchla sviežu vôňu mora. "To teda je." Zašepkal s malým úsmevom. Nastalo ticho. Ale nebolo to, to trápne ticho, ktoré niekedy medzi ľuďmi zavládne. Bolo to príjemné ticho, ako keď ste s človekom, ktorého máte radi a cítite sa v jeho spoločnosti dobre, aj keď zrovna nič nehovoríte. Rukia sa pozrela na Shinigamiho. Na perách mal stále ten malý úsmev. Jeho pery boli tak krásne. Chcela sa ich dotknúť, ochutnať ich a...počkať hľadí mu na pery a myslí na b-bozky?! Cúvla od neho. Znovu na ňu prekvapene pozrel. "Čo sa deje, moja pani?" Spýtal sa jej. "N-Nič ja len, že..." Zamyslela sa. "Mohol by si mi hovoriť menom a tykať mi?" Pozrela na neho. "Ale to je nesluš..."

"Nehovor mi čo ju slušné! Predtým než si ma pobozkal si mi povedal toto: Si prekrásna Rukia...Tak prekrásna. Takže ti nerobí problém tykať mi, tak sa teraz láskavo nevyhováraj na morálku." Odbila ho. "Ako dobre si to pamätáš Rukia, takže predpokladám, že sa ti to páčilo." Olizol si spodnú peru a ona celá sčervenala. Mysľou jej prebehlo tisíc výhovoriek, ale nezmohla sa vysloviť ani jednu. Prečo? Pretože mal pravdu. Áno, strašne sa jej to páčilo. Rukami sa začala približovať k jeho tvári. Ten neznámy spaľujúci pocit, ktorý v nej prebudil. Prstami mu prešla po perách a potom mu dlaňami prešla po lícach. Chce ho zažiť znova. Začala sa k nemu približovať až sa ich pery spojili v bozku.

Ichigove telo sa celé zachvelo. Predsa len k nemu niečo cíti. Jazykom jej vošiel do úst. Zastonala. Ich jazyky sa začali divoko preplietať. Chytil ju vzadu za hlavu a pritlačil si ju viac k sebe. Jeho bozk bol čoraz dravší a dravší. Rukia znovu slastne vzdychla. Obidvom im začal dochádzať dych, a aj keď nechceli museli sa od seba odtrhnúť.

Rukia zhlboka dýchala, mala pocit akoby zabehla maratón. Celá sa červenala od slastných pocitov, ktoré sa v nej miešali. Tie pocity spôsobovali to, že chcela znovu okúsiť jeho pery, nie chcela viac ako len bozk. "Už by sme mali ísť." Vytrhol ju z premýšľania. Pozrela do jeho hnedých očí, ktoré sa na ňu dívali spod bielej masky. Usmial sa a znovu ju vášnivo pobozkal.

Cestou naspäť mu Rukia porozprávala kúsok zo svojho detstva. Ichigo sa nestihol čudovať koľkokrát za ten rozhovor zaznelo jeho meno. Naozaj na neho nezabudla a čakala kedy príde. Povedala mu aj o Konovi, ktorého od neho dostala. Zastali pred zámkom a Rukia pozrela na Shinigamiho. "Ako chceš nepozorovane prekĺznuť dovnútra?" Spýtala sa ho. "Pôjdem tajným vchodom. Stretneme sa v stajniach." Uškrnul sa a popohnal Zangetsua k zadnej časti zámku.

Rukia vošla do stajne a pozdravila sa s Hanatarom, ktorý viedol práve jedného z koňov na dvor. Potom zaviezla Sode no Shirayuki do stajne. Nakukla do stajne Zangetsua a zbadala Shinigamiho ako sa krčí v kúte, akoby ho niečo bolelo. "Shinigami!" Vystrašene za ním vbehla. "Čo sa deje? Démon?" Spýtala sa a dotkla sa jeho pliec. Pokrútil hlavou a ona ho prinútila aby sa k nej otočil. Ruku, ktorou si držal ľavé plece mu odtiahla a všimla si, že je celá krvavá. "Ty si ranený?! Prečo si mi to nepovedal?!" Prinútila ho, aby si dal dole čierny plášť a naozaj ľavú časť bielej košele mal premočenú od krvi. "Ja...ja som v poriadku." Zašepkal. "To vidím." Zamrmlala a zdvihla ho. Chytil sa jej pleca, aby sa mu podarilo udržať rovnováhu. "Pôjdeme ku mne do izby, tam ťa ošetrím len potrebujem, aby si mi ukázal tajnú cestu, ktorou chodievaš do hradu." Povedala a on prikývol.