3.Kapitola

3.Kapitola

---

"Dobre Ichigo, počúvaj ma. Toto sa Byakuya nikdy ale naozaj nikdy nemôže dozvedieť." Šepkala na Rukia, keď si pred zrkadlom obzerala kúsanec na pleci od Ichiga. Ten na súhlas zakýval hlavou. Nechcel riskovať kastráciu. Obidvaja si začali obliekať školské uniformy. Keď bola Rukia hotová pozrela na Ichiga, ktorý sa snažil uviazať si kravatu ale nešlo mu to. Usmiala sa a pomohla mu s tým. "Tak a je to." Povedala a on jej venovala dlhý dychtivý bozk.

V triede bolo rušno, pretože skoro každý študent tam mal svoju neko kitty. Bol tam aj Grimmjow s Toushirom, ktorý sa už však zberali na odchod do neko triedy. "Ichigo choď s nimi. Ste v jednej triede, zariadila som to." Usmiala sa a Ichigo na ňu namrzene pozrel. "Ale ja chcem byť s tebou." Zamrmlal. "So mnou nemôžeš byť a navyše cez prestávky za mnou môžeš chodiť." Pohladkala ho po vlasoch a on šťastne švihol chvostom zo strany na stranu.

Keď už sedel v triede unudene sa pozrel von oknom. Vyzeralo to, že sa k ním blíži poriadna búrka. Vonku fučalo, nad nimi sa zbierali čierne mraky a v diaľke bolo počuť hrmenie. Vzdychol si. Okrem krásnych kúpeľov s Rukiou vodu neznášal. A keď prší tak jej je až priveľa.

Škola ubehla celkom rýchlo a Ichigovi sa okrem zlomenej parapety, na ktorú skočil, keď sa v triede naháňali nepodarilo nič zničiť. S Rukiou sa rýchlo ponáhľali domov, pretože už začalo popŕchať. "Nestihneme to. Do čerta, prečo som nezobrala ten sprostý dáždnik?" Soptila sa. Nato ju Ichigo zobral na ruky a rozbehol sa s ňou rýchlo domov. Nestihla sa čudovať aký je rýchli. Nevedela, že Neko Kitty sú až tak rýchle. Ani sa nenazdali a už boli doma. Akurát na čas, pretože začala riadna búrka a spustil sa silný lejak. "Stihli ste to len tak, tak." Privítala ich Hisana. "Na stole máte pripravené jedlo." Usmiala sa. "Jedlo!" Ichigo sa šťastný rozbehol do kuchyne a Rukia si vzdychla. "Idem sa najprv prezliecť." Zašepkala a vybrala sa hore do izby. Keď sa prezliekala pozrela sa v zrkadle na svoje plece. Kusnutie bolo ešte dosť viditeľné. Orihime jej povedala, že po týždni by sa malo stratiť. Vtom jej pohľad však upútala niečo iné. "Do kelu." Siahla si na krk, kde mal byť náhrdelník s príveskom Chappy. Ichigo práve vošiel do izby. S jedením bol vždy rýchli hlavne, keď mu chutilo. Spokojne sa usmieval, švihal chvostíkom a strihal uškami, keď vtom si všimol Rukiin vyplašený pohľad. "Čo sa stalo?" Pribehol k nej. "J-ja...stratila som prívesok Chappy. Muselo sa to stať po ceste domov, pretože keď som sa lúčila s Orihime a Hinamori pred školou ešte som ho na sebe mala." To vedela na isto lebo si ho vtedy naprávala. "Do čerta ako som ho mohla stratiť." Nešťastne si sadla na posteľ. Ichigo k nej pristúpil, kľakol si k nej a obtrel si svoj nos o ten jej. "Neboj, to sa vyrieši." Zašepkal a niekam odišiel. "Čo?" Nechápala. Vzdychla si a ešte raz sa pozrela či nezostal v školskej uniforme ale nebol tam. "Ach, Rukia ty si raz nevieš strážiť veci!" Zanadávala si. No nič. Proste bude musieť kúpiť iné. Zajtra tam skočí aj s Ichigom aby si spolu vybrali iné dva prívesky. Aj ona sa vybrala dole ale Ichiga tam nenašla. "Hisana kde je Ichigo?" Spýtala sa. "Myslela som, že je s tebou hore." Hisana sa vykukla z kuchyne. Nakukla do obývačky ale tam bol len Byakuya. "Tiež som myslel, že je s tebou hore." Odtrhol zrak od televízie a Rukia zbledla ako stena. "Len mi nehovorte, že išiel von hľadať ten prívesok." Zašepkala a Hisana s Byakuyom na ňu prekvapene pozreli. "Čože?!" Vyšlo z nich jednohlasne. "Ja som stratila vonku ten Chappy prívesok a on ho išiel hľadať." Pozrela na otrasnú búrku, ktorú k tomu ešte znásoboval silný vietor. Byakuya sa zdvihol a vošiel do chodby. "Kam ideš?" Spýtala sa ho Hisana. "Hľadať ho." Odpovedal a už si bral bundu. "Počkať idem s tebou!" Rukia sa už tiež načahovala za bundou, keď vtom... "Nikto nikam nejde!" Zvrieskla Hisana a obidvaja na ňu prekvapene pozreli. "Ale..." Začala Rukia, no Hisana ju stopla. "Žiadne ale. V tomto počasí? Nič neuvidíte, ľahko vás môže zasiahnuť blesk a kvôli vetru sa aj tak ďaleko nedostanete." Zostalo ticho. Rukia zovrela ruku v päsť. Hisana má pravdu. V tomto počasí ho nemôžu ísť hľadať. "Ale čo budeme robiť? Čo ak sa mu niečo stane?" Rukii vyhŕkli slzy. Keby sa mu niečo stalo a to len kvôli nej nezvládla by to. Hisana ju objala. "Musíme počkať kým sa počasie ukľudní a potom ho pôjdeme všetci traja hľadať. Neboj sa Ichigo je silný, zvládne to." Utešujúco ju hladkala po vlasoch.

No počasie sa ani do večera neukľudnilo. O pol jedenástej stále zúrila búrka, aj keď už vietor nebol taký silný. Všetci už spali. Všetci okrem Rukie, ktorá sa pozerala von oknom zo svojej izby a čakala či náhodou neuvidí Ichiga. No na okolí bola len čierno čierna tma. Znovu sa jej chcelo plakať. To kvôli nej išiel hľadať ten prívesok. Hlupák. "Hlúpy Ichigo." Zašepkala uplakaným hlasom. Nemohla tu viac sedieť, musela ho ísť hľadať. Potichu otvorila okno. To bola jej úniková cesta vždy, keď mala zaracha a chcela niekde večer ísť.

Vonku bolo stále hnusne ale búrka už pomaly ustávala. Rukia ho skúšala hľadať všade. Išla až k škole, pozrela v parku ale nikde nič. Zúfalo volala jeho meno ale nikto sa jej neozval. Už bola na kosť premočená a bola jej zima. Hľadala už minimálne hodinu ale nikde nebolo po ňom ani stopy. Ustarane sa vracala domov. Kde je? Čo s ním je? Je zranený? Isto je mu zima a je celý premočený. Po lícach sa jej znovu začali kotúľať slzy. Vtom ju však napadlo ešte jedno miesto kde by mohol byť. Bolo to dosť nepravdepodobné ale predsa len tam niaka tá nádej bola. Rýchlo sa tam rozbehla. "Ichigo!" Kričala už z diaľky. Pridala do behu a zastavila sa až pred úzkou uličkou, kde ho prvýkrát našla. Podišla bližšie lebo bola strašná tma a zbadala niečo ryšavo vlasé s tak isto zafarbenými mačacími uškami krčiť sa v klbku. "Ichigo." Zašepkala a neko chlapec k nej zdvihol svoj zrak. Jeho krásne hnedé oči znovu hľadeli tak smutne. "Prepáč Rukia ale nedokázal som ten prívesok nájsť tak..." Rukia ho silno objala a strašne sa rozplakala. "Hlúpy Ichigo...Baka...strašne sprostý! Vieš aký som mala o teba strach?! Čo tam po prívesku! Kúpime nové ale keby sa niečo stalo tebe...nikdy by som si to neodpustila, pretože ťa milujem! Nikdy viac mi to nerob! Nikdy!" Vzlykala. Ichigo na ňu najprv prekvapene hľadel a potom ju aj on objal. "Prepáč. Aj ja ťa ľúbim." Zašepkal. "Poď ideme domov ty môj neposlušný kocúr." Zdvihla sa a podala mu ruku. "Dobre." S úsmevom ju prijal.