1.Kapitola

1.Kapitola

---

"To vôbec nie je spravodlivé!" Rukia stála pred Neko Kitty obchodom a namosúrene sa dívala na vysoké ceny týchto maznáčikov. "Nikdy si na svojho neko boy-a nenašetrím! Prečo ste tak nenormálne drahí!" Soptila sa s dáždnikom v ruke. Počasie už bolo od rána príšerné, neustále pršalo, dokonca teraz začalo aj hrmieť. "Sprostý Byakuya, čo ma potom, že mi ho dovolil, keď si ho nemám začo kúpiť." Vzdychla si. Áno, jej sestra Hisana a Hisanin manžel Byakuya jej ho síce dovolili ale povedali, že jej nebudú takú drahú vec kupovať, že si má na ňu našetriť sama. Odvtedy tvrdo drela ako brigádnička v jednej kaviarni ale stále nemala dosť peňazí. "Svet je tak nespravodlivý." Šomrala si cestou domov. "Prečo sa na mňa nemôže usmiať šťastie?" Vtom sa sekla a pozrela sa do úzkej uličky, ktorá slúžila pre kontajneri. Pri nich v bezvedomí opretý o stenu sedel ryšavo vlasý chalan. Vyzeral dosť dobitý a hlavne bol celý premočený. Chvíľku váhala či sa na neho nevykašle a nepôjde si ďalej po svojom. Čo ak je to nejaký delikvent, ktorý ju zmláti len čo sa preberie? Ale nemohla si pomôcť prišlo jej ho strašne ľúto. Veď bol dobitý, v bezvedomí a vyhodený pri košoch. Povzdychla si a podišla k nemu. "Hej chlapec si v poria..." Vtom sa sekla lebo si všimla dve ryšavé mačacie ušká na jeho hlave. Oči jej zažiarili ako dva smaragdy. "Neko boy!" Zvýskla šťastím. "Bože, ako ho mohli len tak vyhodiť?! Chladnokrvní parchanti!" Slabo ním potriasla ale chlapec vôbec nereagoval. "Dobre po svojich asi nemôže takže ho musím odniesť ja..." Vzdychla si. Toto bol presne jeden z tých prípadov kedy preklínala svoj malý vzrast. Ako ho má len odniesť? Prehodila si chlapcovu ruku okolo svojich pliec a zdvihla sa spolu s ním. Nebol vôbec tak ťažký ako predpokladala. Dom mala hneď za rohom, síce celá udychčaná a spotená, ale zvládla ho tam dostať. Vyjsť hore schodmi bol oveľa väčší oriešok a keďže nikto nebol doma aby jej pomohol, aj toto musela zvládnuť sama. Nakoniec sa jej ho podarilo dostať do svojej izby a tam ho položila na posteľ. Zviezla sa na zem a zhlboka vydychovala. Bola celá premočená, pretože dáždnik tam musela nechať. Pochvíľke sa zdvihla a pozrela na neko boy-a, ktorý teraz bez pohnutia ležal na jej posteli. "Je celý premočený a doráňaní musím ho ošetri a..." Sčervenala. "...okúpať a prezliecť." Dobre najprv ho okúpe a potom ošetrí. Mala vlastnú kúpeľňu hneď vo vedľajších dverách tak tam chlapca rýchlo dostala a pomaly ho začala vyzliekať. "Prepáč, robím to len pre tvoje dobre." Ospravedlňovala sa mu, aj keď jemu to bolo vtom momente srdečne jedno. Pomaly ho položila do teplého kúpeľa a začala ho čistiť. Celá sa pritom červenala a snažila sa nepozrieť na jedno konkrétne miesto. Bolo jej smutno, keď videla koľko modrín a škrabancov má po sebe. Ako ho mohli takto biť? "Neboj ja sa o teba dobre postarám, budem ťa rozmaznávať, budeš sa mať ako v bavlnke to ti sľubujem." Usmiala sa, keď ho znovu už okúpaného a ošetreného vložila do svojej postele a prikryla. Neko chlapec sa trošku pohol a zamrnčal. Rukia ho pohladkala po hebkých ryšavých vlasoch, potom zobrala do ruky mobil a vytočila číslo svojho švagra. "Prosím." Ozval sa jej. "Kde toľko ste?" Spýtala sa ho. "Ako kde? Dnes máme výročie prídeme až zajtra veď sme ti to hovorili." zamrmlal a Rukia musela chvíľu blúdiť v pamäti kým niečo také, že majú výročie, a že prespia v hoteli odtiaľ vylovila. "Aha, no dobre ja len že mám neko boy-a."

"ČOŽE?!!" Vyhŕkli Byakuya aj Hisana jednohlasne. Debil zase ju má na reprákoch! "Aké čože?! Povedali ste, že keď si naňho našetrím tak si ho môžem kúpiť!" Soptila sa. "No dobre ale my sme mysleli, že na neho nikdy nenašetríš. A ako sa ti to podarilo?" Nechápala Hisana. "Našla som ho pri smetiach." V telefóne zavládlo hrobové ticho. "Kde?" Spýtal sa pochvíľke Byakuya. "Ježiši, pri smetiach!" Na čele jej navrela žila. "Dobre nerozčuľuj sa. Nechápem ako mohol niekto takého drahého maznáčika vyhodiť. Zbytočné mrhanie peňazí." zamrmlal. "Chúďa chlapec." Povedala skľúčene Hisana. "No dobre tak mu daj najesť a obleč ho do Byakuyovych starých vecí kým mu niečo nekúpiš." Začala jej rozdávať pokyny. "Už sa stalo." Usmiala sa Rukia. Vďaka bohu, že Hisana má tak silno vyvinuté empatické cítenie. "Prečo do mojich vecí?!" Zlostil sa Byakuya. "No hádam ho len nenavlečie do našich! No dobre Rukia maj sa, aby si, si neprevolala celý kredit a dobre sa o toho chlapca postaraj. Zajtra sme doma."

"Ahojte." Povedala a zrušila ich. S úsmevom pozrela na neko chlapca. "Idem ti pripraviť niečo dobré pod zub." Usmiala sa.

Cítil príjemnú sladkú vôňu, ktorá sa niesla okolo neho, bolo mu teplo a už ho nič nebolelo. Prečo? Zdá sa, že už neprší. Vtom začul nejaký hrmot. Oči sa mu začali pomaly otvárať a prvé čo uvidel bolo čiernovlasé dievča. To bola jej vôňa, ona tak prekrásne sladko voňala. "Hej, si v poriadku?" Spýtala sa ho. Pomaly sa posadil a zastrihal ryšavými mačacími uškami. "Nyan." Bolo jediné čo zo seba dostal. Dievčaťu sa rozžiarili oči ako dve svetielka. "Kawaii!!" Zapišťala a načiahla k nemu ruku. Vystrašene pred ňou cúvol.

Rukia najprv nechápala čo sa deje. Prečo cúvol? Čo sa jej bojí? Vtom si spomenula aký bol doráňaný. "Neboj ja ti neublížim. Chcela som ťa len pohladkať. Takto." Sadla si na posteľ a pomaly k nemu načahovala ruku no jemu sa to vôbec nepáčilo a začal po nej prskať a syčať. Rýchlo ruku odtiahla a vzdychla si. "Tak teda inak." Upravila si vlasy za ucho a ukázala na seba prstom. "Moje meno je Rukia." Usmiala sa na neho. Prekvapene zastrihal ušami a kmitol chvostom zo strany na stranu. "Ru...kia..." Zopakoval pochvíľke. "Presne! Rukia. A ty si?" Ukázala prstom na neho. "Ichigo." Povedal už oveľa smelšie. "Aké máš rozkošné meno." Chcela ho pohladkať ale hneď cúvla. "Prepáč. S tým hladkaním asi ešte chvíľku počkáme ale sľubujem ti Ichigo, že ja ti neublížim. Nikdy v živote ti neublížim, budem sa o teba dobre starať, sľubujem." Povedala s malým úsmevom.

Bola taká krásna a milá. Už dlho nebol nikto k nemu tak milí. "Rukia." Zašepkal. "Áno?" Spýtala sa ho. "Môžeš ma pohladkať." Usmial sa a jej opäť zažiarili oči. "Vážne?" Spýtala sa a on prikývol. Načiahla k nemu ruku a opatrne sa dotkla jeho vlasov. Bolo to tak príjemné. Už dávno ho nikto nepohladkal. Nemohol si pomôcť jeho telo sa automaticky pohlo a objalo ju. Tak prekrásne voňala. Začala ho hladkať aj po chrbte a on začal priasť. Pomaly už aj zabudol na tento príjemný pocit, tak príjemný, že keď ho cítil musel priasť. "Ichigo pripravila som ti niečo na jedenie." Odtiahol sa od nej a pozrel na nočný stôl kde bola polievka, mlieko, koláče a keksy. Vtom mu zaškvŕkalo v bruchu. Okamžite sa do toho pustil. "Prepáč moc som toho v chladničke nenašla ale aspoň niečo, keď sa počasie trochu ukľudní skočím na nákup." S úsmevom pozeralo ako jedlo jedno po druhom do seba hádzal. "Je to dobré." Usmial sa s plnou pusou. Musela sa na ňom zasmiať. Prišlo mu trápne, že ju vôbec neponúkol ale bol strašne hladný. Aspoň jej nechal posledný koláčik. "Nie, nie len jedz ja nie som hladná." Pokrútila hlavou. "Vážne?" spýtal sa. "Áno, len to zjedz." Chvíľku váhal ale nakoniec ho predsa len zjedol. Veselo zakmital ryšavým chvostom. Už dávno sa takto dobre nenajedol. Pozrel na Rukiu a tá sa usmiala. "Niečo tu pre teba mám." Povedala a priskočila k šuplíku na nočnom stolíku, v ktorom sa začala hrabať. "Vždy som to chcela dať svojej neko kitty, a keď ťa už mám." Vytiahla strieborný náhrdelník na, ktorom bola zavesená hlava strieborného zajačika. "To je Chappy. Aj ja mám jednu." Ukázala na svoju retiazku, ktorú mala zavesenú na krku. "Vieš každý majiteľ a jeho neko majú rovnaké prívesky na krkoch. Ak chceš aby som bola tvoja majiteľka zober si ho prosím." Ichigo zastrihal ušami a uprel svoje hnedé oči na tie jej modrofialové. "Chcem." Zašepkal a ona sa usmiala. "To som rada." Nasadila mu prívesok na krk. Ichigo si ho obzrel v rukách a potom ju znovu silno objal. "Rukia je moja majiteľka." Šepkal radostne.

"Ichigo ale...nie!" Rukia na neho naštvane pozrela. "Prečo nemôžem spať s tebou?" Nechápal. "P-Pretože...preto! Tam máš miesto!" Ukázal na rozloženú matrac vedľa jej postele. "Ale tá sa mi nepáči ja chcem spať s tebou. Prečo nemôžem spať s tebou? Urobil som snáď niečo zlé? Predtým než ma vyhodili na ulicu ma bývali majitelia vždy zmlátili a zavreli do pivnice, kde som musel spať na studenej zemi, keď som urobil niečo zlé." Smutne pozrel do zeme. Rukiin pohľad sa hneď obmäkčil. Nemohla sa na ten jeho smutný výraz ďalej dívať. "Dobre! Môžeš spať u mňa ale len pre tento krát." Vyhlásila a on sa veselo zababušil do jej perín. "Ďakujem." Usmial sa na ňu a urobil jej miesto aby si aj ona k nemu mohla ľahnúť. Opatrne pristúpila k posteli. Do čerta to má vážne spať v jednej posteli spolu s ním? Je to chalan a ešte k tomu aký krásny a... Ichigo ju vtiahol k sebe a silno ju objal. "Hej! Čo to robíš?!" Neodpovedal jej. Položil si hlavu na jej hruď, zastrihal ryšavými uškami a už spal. "To bolo naozaj rýchlo. Chudáčik asi bol ešte veľmi vyčerpaný. Ani sa mu nečudujem veď ešte len pred pár hodinkami ležal dobitý pri košoch." Šepkala a začala ho hladkať po hlave. Neko chlapec začal priasť a ona sa musela pousmiať. "Môj krásny Ichigo." Zašepkala mu do ryšavého uška.