Cantarella-1.Kapitola

Prvá kapitola novej poviedky Cantarella. Tu je recenzia ak náhodou ešte niekto nevie o čom tom je xD Som zvedavá čo na ňu poviete, či sa vám vôbec bude páčiť xD Je to len prvá kapitola tak nečakajte nejaké veľké zvraty :D Inak bola som s tým prstom na chirurgii. Našťastie to mám lev narazené xD Je to opuchnuté, nedá sa mi skrčiť ani vystrieť, ani písať proste nič. Bolí to ale no...keď som krípľatá čo už so mnou :D Do budúceho piatka by už však mal byť funkčný xD

1.Kapitola

---

Čiernu noc osvetľujú len blesky, ktoré sa hrozivo predvádzajú na tmavej oblohe, ktorá prikryla žiariace hviezdy a celou krajinou sa ozývajú dunivé a mocné hromy, ktoré akoby svojou hrôzostrašnou piesňou niekoho vítali. Áno, vítajú na svete malého chlapčeka, ktorého detská dušička bola pošpinená diablom. Mocné hromy prerušujú aj cval kopýt koňa, ktorý nesie muža zahaleného v čiernom plášti. Na rukách drží malí uzlík, ktorý bez prestania plače ale keď po dlhšej chvíli jeho krik nie je vypočutý utíchne a zoslabený plačom zaspí. Muž nadvihne zrak a aj cez silný dážď uvidí črtať sa na kopci zámok. Popoženie koňa a malý uzlíček zovrie silnejšie v náručí.

"Môj pane už je tu." Sluha sa ukloní pred čiernovlasým mužom, ktorý sa s neutrálnou tvárou zdvihne z trónu a pozrie na svoju ženu. "Hisana." prehovorí chladným hlasom, za ktorým však jeho žena vidí obavy. "Neboj Byakuya ten chlapec nemôže za to čo sa mu stalo prijmeme ho ako vlastného a postaráme sa aby mal strechu nad hlavou, lásku a jeho tajomstvo nikto nezistil." Usmeje sa čo jej mužovi dodá odvahu. Istým krokom sa vyberie k bráne kde ho už čaká zahalený muž v plášti, keď ho zbadá zoskočí z koňa a odhrnie si kapucňu. "Isshin." prehovorí na neho knieža. "Pane tu je." Isshin mu podá malý uzlíček a Byakuya trochu odhrnie čiernu deku. Jeho čierne oči sa stretnú s veľkými hnedými. Ryšavo vlasý chlapček zamrnčí ale nezačne plakať. "Jeho matka?" spýta sa Byakuya. "Zomrela pri pôrode." Isshin sklopí zrak ale po tom znovu pozrie na knieža. "Keď ho démon začne ovládať zaneste ho naspäť ku mne ja mu ukážem ako si s ním má poradiť." Knieža prikývne a Isshin si znovu nasadí kapucňu. Nasadne na koňa ale predtým než odíde ešte raz pozrie na knieža. "Prosím neodcudzujte ho za hriech jeho otca." zašepká a kôň sa rozbehne do černoty noci, ktorá ho zahalí. "Neboj nebudem." Knieža pozrie znovu do hnedých očí chlapčeka...

Šesťročný ryšavo vlasý chlapec pomaly kráčal chodbami zámku, keď zrazu začul plač. Pozrel sa smerom odkiaľ sa plač ozýval a vzdychol si. Veľmi dobre vedel kto to plače a vybral sa tým smerom. Zastavil sa až pred veľkou drevenou debnou na oblečenie kde sa vždy skrývala, keď hrali schovávačku, otvoril ju a odtiaľ na neho vykukli dve oslzené oči päťročného dievčatka. "Ichigo." zavzlykala. Ten ju vytiahol z debny, postavil na zem a postrapatil ju po čiernych vlasoch. "Čo sa deje Rukia? Vieš, že slečny by nemali plakať." sklonil sa k nej. "Dan umrel." Dievčatko sa znovu rozplakalo. Dan, biely veľký pes, ktorý tu už bol keď sem doniesli Ichiga bol naozaj starý ale Rukia si ho veľmi obľúbila. "Neplač to by sa Danovi nepáčilo veď vieš aký bol rád, keď si sa smiala." objal ju "Ale mne je za ním strašne smutno." zavzlykala. "Tak vieš čo uctíme si jeho pamiatku ináč ako plačom Dan mal rád hudbu." Ichigo si stiahol z krku šnúrku, na ktorej mu visel kľúč a otvoril drevené puzdro, ktoré niesol so sebou. Vytiahol odtiaľ husle. Rukia prestala plakať a s vyvalenými očami pozorovala ako si ich Ichigo priložil ku krku a sláčikom po nich začal ťahať. Celú miestnosť naplnil krásny spev huslí a dievčatku z očí zmizli aj posledné slzy. Usmiala sa a pridala sa k husliam svojim spevom. Keď obidvaja dohrali pozreli na seba a začali sa smiať. Vtom sa za nimi ozval potlesk a obidvaja sa otočili na ženu oblečenú v krásnych fialových šatách. "To bolo prenádherné." usmiala sa. "Mama." dievčatko sa k nej rozbehlo a skočilo jej do náručia. "S Ichigom sme si uctili Danovu pamiatku tak, že sme mu zahrali." rozprávala nadšená. Hisana sa usmiala na chlapca, ktorý jej úsmev opätoval. "Vieš čo Rukia? Zajtra pôjdeme do dediny vybrať niakeho nového psíka, ktorý potrebuje domov. Dan by bol rád keby sme tu prichýlili niake hladujúce šteňa a tak mu zachránili život." pozrel do modrých oči dievčatka, ktoré s nadšením prikývlo.

"Ahoj Ichigo dlho sme sa nevideli." Ichigo pozrel na diabla, ktorý vyzeral presne ako on len bol celý biely a mal žlté oči. "Čo odo mňa chceš?" zavrčal na neho. Diabol sa usmial a pri ňom sa zjavila Rukia. "Zabi ju." uškrnul sa a Ichigo vystrašene cúvol o krok dozadu. "Nikdy!" zvrieskol. "Ja sa ťa nepýtam ja ti rozkazujem. Zabi ju!" vtom sa Ichigovi v ruke objavil biely meč a jeho telo sa začalo samé hýbať k vystrašenému dievčatku. "Nie! Prestaň! Dosť! Nechaj ma! Neubližuj jej!" zápasil s vlastným telom ale to sa stále hýbalo do predu. Podišiel až k Rukii, ktorá už plakala a napriahol meč do výšky. "Prestaň." hlas sa mu triasol a do očí sa mu hrnuli slzy. Meč sa celou silou spustil na Rukiu a všade sa rozprskla krv. "NIEEE!!!!"

"NIEEEEE!!" Ichigo sa prebudil celý spotený a cítil, že mu po tvári stekajú slzy. "Bol to len sen." šepkal. "Len zlý sen." snažil sa upokojiť ale nedarilo sa mu to.

Na druhý deň sa hneď skoro vybral za kniežaťom. Zastavil sa pred dverami do jeho knižnice kde sa zväčša zdržiaval a opatrne zaklopal. "Vstúpte." ozval sa odtiaľ chladný hlas. Ichigo otvoril dvere a pohľad mu padol na muža sediaceho v kresle, ktorý práve odložil rozčítanú knižku na stôl. "Čo sa deje Ichigo?" spýtal sa ho. "Byakuya-sama." Muž sa nad tým oslovením zarazil lebo chlapec mu vždy na drzovku alebo len preto aby ho vyprovokoval hovoril len Byakuya čím dával jasne najavo, že Byakuyove veľké postavenie mu nič nehovorí. Muselo sa stať niečo vážne. "Myslím, že ten diabol si už prišiel pre mňa." zašepkal. "V noci som mal sen kde sa mi zjavil." Byakuya sa po tých slovách zdvihol z kresla, sklonil sa a položil ruku na chlapcove plece. "Bol to len sen Ichigo nič to nemuselo znamenať." Až moc si zvykol na toto drzé dieťa a nechcel oň tak ľahko prísť. No Ichigo na protest pokrútil hlavou. "Obidvaja vieme, že to nie je len zlý sen. Zajtra odchádzam aby som vás ochránil pred samým sebou. Bojím sa, že by som vám ublížil a to by som si nikdy neodpustil. Dlžím vám toho toľko a nechcem vám robiť ešte väčšie starosti." Byakuya sa zarazil. Ten malý chlapec musel tak rýchlo dospieť a uvedomiť si vážnosť situácie. "Dobre Ichigo zajtra na svitaní ťa pošlem za mužom, ktorý ťa naučí démona ovládať." zašepkal.

"Ichigo ja nechcem aby si odišiel." Rukia ho objala a spustila veľký plač. "No tak Rukia to sa nesluší takto plakať medzi ľuďmi." Ichigo si ju k sebe privinul a sám sa snažil zadržať plač. Nechcel preč ale ten včerajší sen mu nedával na výber. "Prečo musíš odísť?" Modré uslzené oči dievčatka pozreli do tých jeho hnedých. "Aby som sa stal silnejším a mohol ťa ochraňovať. Neboj vrátim sa tak už prosím prestaň plakať." zotrel jej slzy. "Sľubuješ, že sa vrátiš?" spýtala sa. "Sľúbim." usmial sa a ona mu úsmev opätovala. "Tu máš." podala mu striebornú retiazku s príveskom v tvare zajaca. "Rukia ale to je tvoj obľúbený..."

"Chcem aby si ho nosil so sebou pre šťastie. Je to môj darček pre teba aby si na mňa nikdy nezabudol." prerušila ho a on si ho od nej s úsmevom zobral. "Aj ja mám niečo pre teba." zašepkal a postavil pred ňu krabicu, v ktorej sa niečo hýbalo. "Otvor ju neboj sa." posmelil ju, keď videl, že na ňu nedôverčivo hľadí. Podišla k nej a otvorila ju. Vykuklo odtiaľ ryšavé mačiatko, ktoré malo na krku pripnutý kľúč. "To je krásne." zobrala ho do rúk. "Volá sa Kon. viem, že si chcela šteňa ale, keď som ho včera našiel pri ceste vyhladované a zosilené prišlo mi ho strašne ľúto. Prosím staraj sa o neho pekne." pohladkal mača po hlave. "Neboj Ichigo budem sa o neho starať čo najlepšie je predsa od teba." pritúlila si mača ešte bližšie k seba ale potom jej zrak padol na kľúčik zavesený na jeho krku. "Ichigo to je kľúčik od tvojich huslí." zašepkala. "Nájdeš ich v mojej izbe ak chceš môžeš sa na ne učiť hrať. Nechávam ti ich tu ako znak toho, že sa sem jedného dňa vrátim." Rukia sa rozplakala a znovu ho objala. Ichigo potom pristúpil k Hisane a Byakuyovi. "Ďakujem vám za všetko." zašepkal. Hisana ho objala a dala mu pusu na čelo. "Vráť sa skoro Ichigo." pohladkala ho po líci. Byakuya k nemu tiež pristúpil a spravil niečo čo u neho nebolo zvykom. Objal Ichiga. "Aj my ti ďakujeme Ichigo." usmial sa a Ichigo mal čo robiť aby zadržal slzy. Nastúpil do koča posledný krát všetkým zakýval a svoj pohľad venoval Rukii, ktorá mu s plačom odkývala.