Diary of Little Angel (3.Kapitola)

Už dopisuje BHSNE zajtra tu očakávajte 18.Kapitolu :-)

3.Kapitola

Ako naštvať shinigamiho v priebehu sekundy

---

"Tsu-chan neber to ako urážku ale tvoje oči sú veľmi zvláštnej farby." zamumlala Chizuru. Vôbec o tom neviem ty krava! Pomyslela som si. "Och, áno to kvôli jednej nehode. Havarovala som s bratom na motorke a udrela som si hlavu tak silno, že som mala krvácanie do mozgu. Doktori sa čudovali, že som to vôbec prežila. Povedali, že aj keď sa zobudím nebudem vidieť, pretože mi krvácanie poškodilo zrak. No keď som sa prebrala z kómy videla som ibaže moje oči zostali červené. Predtým boli modré ale po tej nehode sa sfarbili do červena. Doktori zostali v úplnom šoku ale povedali, že za to môže to krvácanie, neprišla som o zrak ale poškodilo mi to dúhovky." Všetci bez dychu počúvali môj príbeh dokonca aj sprostí shinigami sa tam privtreli aby si to vypočuli. Sú zvedaví ako staré babky! Keby vedeli naozaj pravdu o tých červených očiach by sa aj posrali. "A tvoj brat?" spýtal sa ma hnedovlasý chalan, ktorý sa sami zdá volá Meigo alebo nejak tak. "Bol mŕtvy hneď na mieste." zašepkala som a všetci sklopili zrak. Niektorí si previnilo išli sadnúť na miesta. "To mi je ľúto." ozvala sa tá hlupaňa zo včerajška s tými divnými oranžovými vlasmi a hlúpymi detskými sponkami. Naser si. Pomyslela som si. "To nič už je to dávno." Milo som sa na ňu usmiala. "Vieš aj mne zomrel brat, keď som bola malá." smutne na mňa pozrela. No a čo? Si myslí, že keď sa jej stalo niečo podobné tak vie ako sa cítim ja?! Nech sa dá vypchať isto nezažila to čo ja a neprosila som sa o jej ľútosť! Neznášam, keď ma ľudia ľutujú. "Sme na tom rovnako čo?" S predstieraným smútkom som pozrela von oknom. "No ale nemali by sme sa baviť o takých smutných veciach veď..." Nestihla dopovedať lebo do triedy vošla učiteľka a ona si musela ísť sadnúť namiesto. Chvalabohu, že zazvonilo škoda len, že mám pred sebou ešte päť hodín.

"Takže sa rozdelíme do skupín. Tento projekt budete robiť po piatich. Pokúsite sa vypestovať strom." Mám snáď na sebe biele tričko s veľkým zeleným nadpisom GREENPEACE?! Toto, že sú projekty? Choďte do riti! Kde toto v normálnom živote využijem? Ó bože, ja som zabudla. Vždy potom ako pôjdem z práce domov si dám skratku cez park aby som mohla poliať každý strom a krík vodou a on potom rýchlejšie narástol. Také prospešné hlavne pre pedofilov, ktorý sa v tých kríkoch budú skrývať. "Ďalšia skupina Inoue, Ishida, Kuchiki, Kurosaki a Takahashi." Em...s kým, že to som? "Takahashi-san tu!" Obzrela som sa za hlasom. Mávala mi empatická kozaňa, ktorá už sedela v kruhu s ryšavým sniperom, plochou čiernovláskou a quincym, ktorý pôsobil ako bifľoš. Učiteľka, ktorá ma dala do pätice s nimi musí mať asi vážne silný zmysel pre humor alebo ju robí šťastnou, keď mi robí naprieky. "To je super, že nás dala spolu." S úsmevom som si k ním prisadla. "Čo keby sme skúsili zasadiť Sakuru?" Navrhla plochá hruď. "Áno Sakura je nádherný strom!" pritakala empatická kozaňa. "Sakura?! Čo s tým všetci máte ja mám Sakury po zvyšok život až-až!" Ryšavý sniper zabodol svoj pohľad do plochej hrude, ktorá ho odrazila svojimi očnými laserami. "Sakuru nebude ľahké vypestovať mali by sme si na pestovanie vybrať nejaký jednoduchší strom, ktorý nepotrebuje až toľko opatery." Zamudroval bifľoš. "Je to 2:2." zamrmlala plochá hruď. "Tak nech rozhodne Takahashi-san." Všetci ma prepálili pohľadom. "Takahashi-san si za Sakuru?" spýtala sa empatická kozaňa. Nie, som za nejaký plevel, ktorý vždy vyrastie aj keď sa mu o to nikto neprosí! "Myslím, že Sakura je veľká výzva a ja mám výzvy rada." usmiala som sa a tie dve hodili víťazoslávny pohľad na chalanov. "Ten strom nám nikdy nevyrastie." Protestoval bifľoš. "Ale hej! Spolu ako priateľom sa nám to podarí!" Ako vidím empatická kozaňa má veľmi optimistický názor na veci. No jasné prečo nie?! Zasaďme semiačko, sadnime si okolo neho do kruhu, chyťme sa za ruky a zaspievajme mu Kumbaya. Z toľkej priateľskej energie určite hneď vyrastie! Vtom plochej hrudi zavibroval mobil. Um, hollow stačí, keď tam pošlú ryšavého snipera svojimi žiarivými vlasmi mu vypáli dieru do masky. Ako som predpokladala ryšavý sniper sa zdvihol ale s ním aj plochá hruď. "Kurosaki, Kuchiki kam idete?!" Zaziapala za nimi učiteľka. "Na WC!" vykríkli obidvaja nahlas. Aha, tak to sú tie záchodové deti, ktoré mi spomínala učiteľka, keď som sem nastúpila. Bifľoš si od nás odsadol aby si mohol v kľude čítať knihu. Pozrela som sa na empatickú kozaňu, ktorá upierala svoj ustaraný pohľad von oknom. Chcela som ju osloviť ale ani za toho boha som si nemohla spomenúť na jej meno. Ako som už spomínala môj mozog nie je schopný spracovať mená a tváre ľudí. "Em..." Vyšlo zo mňa nakoniec. "Tí dvaja spolu často chodia na WC?" Konečne mi začala venovať pozornosť. "Nie, nie." zasmiala sa. "Učiteľka mi pri nástupe povedala niečo iné." Videla som ako zbledla. Nevie ani poriadne klamať. Človek čo nevie klamať je stratený. Hlavne v tomto svete kde každá druhá vyslovená veta je lož. Ja som zase naopak dobrá klamárka. "Tí dvaja niečo spolu majú však? Ináč by nechodili spoločne na záchod. Koľko už spolu chodia?" Spýtala som sa so záujmom. "Nie, nič spolu nemajú." Táto rýchlo odpoveď ma zarazila. Zdalo sa mi to alebo som tam zacítila malé náznaky žiarlivosti. "Prepáč som asi doterná s tými otázkami. Som strašne zvedavá a to je zlá vlastnosť. Len som chcela niečo viac o vás vedieť, keď sme spolu v týme." zašepkala som previnilo. Pravdu? Nie som zvedavá. Nikdy ma životy iných nejak netrápili. Je mi jedno kto s kým chodí, kto s kým šuká, kto s kým otehotnel, kto ma aký problém. Keď má priateľ problém samozrejme mu pomôžem, teda ak o to stojí a povie mi čo ho trápy ale ak iba chodí okolo horkej kaše s náladou pod psa aby si ho každý všimol a na otázku: "Čo ti je?" Odvrkne: "Nič!" zvysoka na neho serem. Je to jeho problém nie môj. Ale oni sú shinigami nie normálny pubertiaci, ktorý išli spolu na WC, pretože jej dva mesiace meškajú krámy a on je toho vinníkom takže sa musí prvý pozrieť či ten tehotenský test ukáže plus alebo mínus. Čím viac o svojom nepriateľovi vieš tým lepšie. "Ale nie. Viem, že byť nová je ťažké cítiš sa, že sem nepatríš." Tá empatická kozaňa je príliš empatická.

Zazvonilo a ja som unudene vyšla zo školy. Tí dvaja shinigami sa už na vyučovaní neobjavili ale ani prítomnosť hollow som už necítila. Možno spolu naozaj spávajú. "Takahashi-san!" Ten hlas. Tvár sa mi skrivila nechuťou ale hneď som nahodila úsmev. Otočila som sa na empatickú kozaňu, ktorá išla domov s peroxidovým pidimužíkom, blonďavou kozaňou a tou čiernovláskou, ktorú som si na začiatku pomýlila s chalanom. "Nejdeš s nami domov?" spýtala sa. "Nie, musím ešte za otcom do práce. Zajtra sa vidíme!" zakývala som im a odišla. To by mi tak chýbalo ísť s nimi domov.

Pomaly som kráčala obvyklou cestou domov, keď okolo mňa preletel hollow. Hneď za ním okolo mňa presvišťali dve čierne machule, ktoré mi rozstrapatili účes, ktorý som ráno pol hodinu dávala dokopy. Debili shinigami sa asi domnievali, že som si ich nevšimla. Počkať týchto shinigami poznám teda toho prvého. Tá hnusná ryšavá...Sniper! Druhý shinigami sa zastavil bola to plochá hruď. Hollow sa tiež zastavil a ryšavý sniper s pokrikom vyskočil a ešte s väčším pokrikom sa rútil mečom, ktorý mi pripomínal mega kuchynský nôž na jeho masku. Čo to niektorí tí drbnutí shinigami majú za komplex vrieskať, keď na niekoho útočia. Útok má predsa prebiehať v tichosti ináč je úplne na prd, keď ho napadneš zozadu a pritom zavrieskaš ako orangutan. Luskla som prstami a v ruke sa mi zjavila zbraň. Napálim to do toho hollowa skrz toho shinigamiho? Zabila by som tak dve muchy jednou ranou a potom by som odbachla aj plochú hruď aby sa nežalovala. Nie, ja chcem tých blbých shinigami iba poriadne nasrať. Vystrelila som a guľka prešla rovno skrz masku hollowa. Ten sa rozplynul a shinigami sekol do prázdna. Prekvapene pristál na zemi. "Do riti Rukia to malo byť čo?!" zvrieskol naštvane na plochú hruď. "To ja nie!" vybuchla aj ona. "To ja!" zakričala som, obidvaja sa otočili a ja som zbraňou namierila na ryšavého snipera, ktorý od prekvapenia zabudol zavrieť ústa.