Diary of Little Angel (2.Kapitola)

Atále ma akosi premáha choroba a nemôžem sa dokopať k písaniu tak sem dá aspoň kapitoli, ktoré už mám napísané.

2.Kapitola

Anjel s diablom vo vnútri

---

"Teda...chcela som povedať je to úžasná trieda!" okamžite som nahodila anjelský úsmev. "Tá je kráááásnaaaa!!!!" ozvalo sa z chlapčenskej strany. "Kawaiiiiii!!!!" ozvalo sa zo strán dievčat a na incident bolo zabudnuté. Len shinigami sa na mňa podozrievavo dívali. "Tak Tsu-chan budeš sedieť tam." Učiteľka, ktorá bola tiež očarovaná mojím úsmevom ukázala na voľné miesto. Sadla som si na miesto, ktorým bola posledná lavica v strednom rade a obzrela si susedov čo som nemala robiť lebo my skoro vypálilo moje očné bulvy. Z pravej strany na mňa čumel peroxidový pidimužík, z ľavej strany na mňa civela blondína, ktorá mala na miesto pŕs dve obrovské guľaté bomby, ktoré by mohli pokojne odpáliť celé Japonsko a z predu na mňa "nenápadne" kukal ako bacil na liek ryšavo vlasý týpek s tým zabíjackym ksichtom. Stavím sa, že je to niaky nájomný vrah alebo sniper, ktorý ťa zostrelí zo strechy po ceste domov. Som obklopená samými nepriateľmi! Okolo mňa sú samí shinigami! Musím sa stiahnuť!! Okamžite som sa aj so stoličkou pricapila k stene. "Tsuki čo to robíš?" učiteľka aj ostatok sa na mňa prekvapene pozreli. "J-ja len kontrolujem či je tá stená dostatočne pevná." zaklopala som na ňu a odpoveďou mi bola dutá ozvena. "Tá toho veľa nevydrží." začala som sa nasilu smiať a vrátila som sa na miesto. Všetci na mňa vyorane pozerali ale potom sa ďalej venovali učivu na tabuli, ktoré mi s mojou mocnou logikou aj tak nič nehovorilo. Niekto si ale stále nedal pokoja a čumel na mňa. Bol to ten ryšavovlasec. Vyplazila som mu jazyk a on sa konečne otočil k tabuli. Po skončení hodiny sa všetci nahrnuli ku mne a začali sa mi predstavovať čo im bolo aj tak prd platné. Môj mozog totižto spracuje za deň toľko informácii, že niaka taká maličkosť ako sú mená a tváre spolužiakov ho vôbec nezaujímajú. Na ďalšiu prestávku som si už nepamätala meno ani jedného až na tu lesbickú Chizuru, ktorá sa po mne celá nadržaná stále liepala a opakovala dookola svoje meno aby som si ho zapamätala pokiaľ som ju nevykopla von cez okno. Strašné! Fakt hrôza! To sa môže stať len mne! A prečo je tu vlastne toľko shinigami? A quincy?! A ryougi, ktorý sa práve blíži ku mne!!! Bože, čo teraz, čo teraz? Mala som aspoň raz poslúchnuť otca a zobrať si ten slzný sprej! "Ahoj." pozdravilo ma dievča so zvláštnymi oranžovými vlasmi , divnými detskými sponkami a s prsami, ktoré boli také veľké, že ju museli svojou váhou tiahnuť k zemi. "Čau." zamrmlala som. Tá baba sa na mňa usmievala ako na malé decko ako keby som nemala vlastný rozum a pritom sa sama tvárila niak prisprostelo. "Volám sa Orihime." pokračovala ďalej v našom povrchnom rozhovore. "Ja som Tsuki ale to už vieš." usmiala som sa. "Páči sa ti nová trieda:" Ona si snáď nedá pokoj. "Zatiaľ som spokojná." Nechápem ako som dokázala udržať úsmev na perách. "To som rada môžeme byť kamarátky!" usmiala sa. "To teda nie!" hodila som na ňu kyslí ksicht a ona na mňa nechápavý pohľad. "Čože?" Ups, to nemalo byť nahlas. Rýchlo nejakú výhovorku! "Nie, nie to nebolo tebe len mi práve zavibroval mobil, pretože sa vybil. Ja som taká sprostá zabudla som si ho večer nabiť" vzdychla som si. "Ale prosím ťa nie si sprostá len si nato zabudla to sa stáva." Veru, ja nie som sprostá ale ty hej.

Koniec školy!! Aleluja!!! Vybehla som von až tak sa za mnou prášilo. Na prechode som skoro zvalcovala niaku babku, ktorá mi vošla pod nohy a potom skoro mňa zvalcovala auto. Som si istá, že som prekonala všetky svetové rekordy lebo ani nie za päť minút som už videla náš dom a to som veľmi chromý bežec. "Oco musíme odtiaľto preč!! Sú tu samí shinigami, ryougi a dokonca quincy!!!" vyprskla som na svojich rodičov ešte skôr ako som si vôbec uvedomila čo kecám. "Quincy? To je niaky nový druh hmyzu?" spýtal sa ma otec s nechápavým pohľadom a mňa skoro zrazilo k zemi. Áno, mám panický strach z hmyzu. Hlavne z pavúkov, veľkých odporných chrobákov a žubrienok, ktoré behajú po záchode a takto vydesene sa tvárim, keď s tým prídem do styku. "Zabudni na to." zamrmlala som a odišla do izby. Čo teraz? Čo teraz? Musím si vymyslieť nejakú stratégiu alebo niečo také... Vlastne načo vymýšľať stratégiu prídem zajtra do školy a proste všetkých shinigami zastrelím! No jasné a v telke potom budem známa ako krvavá Tsuki, ktorá povraždila svojich spolužiakov len preto, že boli posraný shinigami o čom ale nikto nebude vedieť. Z premýšľania ma vyrušil dievčenský krik. Naštvane som vykukla z okna, keď vtom som si všimla malé čiernovlasé decko teda skôr babu a červenovlasého chlapca, ktorý jej robil zle. Neznášam decká. Teda mám rada zlatunké malé bábätká zabalené v perinkách ale len z diaľky a aj to len dovtedy kým nezačnú plakať a kakať. Teda mala som ich rada dokým sa nenarodil môj malý brat Ukyou, ktorý je žiarivý príklad rozmaznaného parchanta. Má všetko načo si spomenie a ak mu to aj nechcú dať rozreve sa a hneď to dostane. Nemôžem mu nič zlé povedať. Raz som mu povedala, že je debil a ten sopliak to hneď išiel požalovať fotrovi. To bolo kriku. Viete v našom dome sú nadávky pred rodičmi tabu vec ak nechceš počúvať vresky, že sa nevieš slušne vyjadrovať. Keď ideme na návštevu vždy z nej odchádza s balíkom cukríkov alebo čokoládou. Aj môj anjelský úsmev a milé chovanie pri ňom zlyháva! Dnes by sa mal s mojim starším bratom Christopherom vrátiť z trojdňových pretekov motoriek, na ktoré sa boli pozrieť. Všetci dobre vieme, že to bola len trápna výhovorka ako sa vyhnúť vybaľovaniu a upratovaniu v novom dome a rovno sa presťahovať do hotového. Aj mňa volali ale mňa také veci neberú. Chris má 18 nedávno si urobil vodičák. Naši ho najprv nechceli samého s Ukyoum, ktorému je mimochodom päť nikde pustiť. Vlastne mu nechceli ani dovoliť urobiť si vodičák. Viete mala som ešte jedného brata. Dnes by mu bolo dvadsať ale pred piatimi rokmi havaroval na motorke a vtedy sa môj život úplne zmenil...no dosť k mojej minulosti. Otrávene som pozerala na decká, ktoré sa presunuli ku Kurosaki klinike. Hmm...Kurosaki prečo mám taký pocit, že som to meno počula už aj v škole? Vtom na našom dvore zaparkovalo auto. Moji milovaný bratia boli naspäť vysmáty ako dve slniečka na kope hnoja. To zase budem celý večer počúvať aká bolo skvelé. Unudene som zliezla dole. "Chris, Ukyou ahojte!" šťastne som ich objala. "No čo ségra ako si sa bez nás mala?" spýtal sa ma Chris. "Bože, bolo mi tak smutno!"

"Počujem to z tvojho ironického hlasu." uškrnul sa. "A čo ty Ukyou ako si sa mal?" pozrela som na svojho malého brata. "Skvelé! Kúpil som ti čokoládu nee-chan!" Až nato, že na mňa žaluje ako chorá vrana ma má celkom rád. Potom sme celý večer počúvali keci o nudných motorkách. Večer pred tým než som išla spať som nakŕmila môjho šedo bieleho zajaca Chrona, ktorého som pred rokom dostala na narodeniny od bratov. Sadla som si k jeho klietke a on sa prednými nohami zavesil o mreže. Prepchala som cez mreže ruku a on mi ju začal olizovať. "Zajtra musím zase do školy." zamumlala som. Vždy som sa s ním rozprávala. Viete potom aspoň nepôsobíte až tak debilne ako keby ste sa mali rozprávať samy so sebou. Takto to aspoň niekomu hovoríte. Síce rozprávať sa so zajacom je tiež pekne šibnuté ale niekomu sa potrebujem vykecať! "Medzi tých blbých shinigami. Nenávidím to tam a zase sa budem musieť tváriť milo." zamumlala som. Nato Chrono buchol zadnými nohami o zem až sa celá klietka zatriasla. Naštvane som na neho pozrela. "Mne je jedno, že sa chceš v kľude najesť! To si ma nemôžeš nachvíľku vypočuť! Ja si ťa vždy vypočujem! Si zlý zajac! Egoistická sviňa ušatá!" Nato zase buchol zadnými nohami o zem a klietka znovu zadunela. "Mám ti dať pokoj?! Dobre! Zadrhni sa tým jedlom!" naštvane som zhasla malú lampičku a išla som si ľahnúť. No keďže som Chrona urazila začal obhrýzať kovové mriežky čo tiež strašne dunelo. "Drž hubu Chrono lebo, keď sa postavím svoje jedlo uvidíš až keď sa vrátim zo školy!" Nato v izbe zavládlo ticho, pretože dobre vedel, že som mu to jedlo schopná vybrať a dať až po škole. S povzdychnutím som sa otočila na bok. Vždy som pred všetkými hrala pretvárku milého nevinného dievčatka, ktoré sa nedokáže hnevať iba pekne usmievať a väčšina ľudí netuší aká v skutočnosti som. Prečo sa teda hrám na sväticu? Pretože ako milé mierumilovné dievčatko nepútam na seba pozornosť a mám väčší úspech v spoločnosti ako keby som bola drsnou rebelkou. Na povrch Anjel vo vnútri diabol. Vôbec nie som milá, pokojná a mierumilovná. Naopak som veľmi výbušná, schopná hocakej sprostosti len aby bola sranda a strašne úchylná. Chcela by som zažiť poriadne ohnivú lásku. Lenže v tomto zapadákove medzi samými debilmi a s tými magormi, ktorých máme v triede môžem o láske len snívať. Nii-chan by sa na tom zasmial a povedal by mi, že aj medzi debilmi sa vždy nájde vyvolený. Keby nii-chan žil... zavrela som oči. Nechcem už otvárať staré rany.