Ordinary life-13. Kapitola-Ordinary life (The End)

Tak posledná kapitola Ordinary Life :-) Dúfam, že sa vám bude páčiť a s jej koncom budete spokojný :-) Ďalšia úspešne dokončená poviedka a mám z toho radosť :-) Nabudúci týždeň čakajte recenziu na novú poviedku :-) Dole pod poviedkou máte aj pesničku vďaka, ktorej táto fanfiction vznikla :-)

13.Kapitola

Ordinary life

---

Po 2 mesiacoch

"Vaše výsledky sú veľmi dobré Kurosaki Ichigo a preto vám s radosťou oznamujem, že ste prijatý na Vysokú školu medicíny." usmial sa riaditeľ školy na Ichiga, ktorý mu však úsmev vôbec neopätoval. Jeho mŕtve oči, z ktorých sa nedalo nič vyčítať sa na riaditeľa meravo pozreli. "Ďakujem." zašepkal zdvihol sa a podal riaditeľovi ruku.

Pomalým krokom kráčal po ulici. Mŕtve oči upieral pred seba a ani nevnímal svet okolo seba. Bol ako telo bez duše. Prečo tu s ním nie je? Mala by tu byť a tešiť sa spolu s ním, že ho zobrali na medicínu. Mala by mu s víťazoslávnou tvárou hovoriť: Ichigo vidíš ja som ti to hovorila! A on by sa mal radovať, že ju prijali na Zverolekársku univerzitu. Prečo to tak nie je? Prečo tu nie je? Prečo? Prečo? Brzdy zaškrípali a auto zatrúbilo. "Idiot! Dávaj pozor kade kráčaš! Si sa načisto zbláznil alebo chceš skoncovať zo životom?!" nadával mu vodič auta, ktorý ho skoro prešiel pretože Ichigo vybehol na červenú. "Asi to druhé." zašepkal a vybral sa ďalej.

*****************************************

"Tak čo Ichigo prijali ťa alebo nie?!" Isshin si nebol istý odpoveďou, ktorá sa z Ichigovej meravej tváre nedala vôbec vyčítať. "Prijali." jeho slová boli také chladné až Isshina zamrazilo. Ichigo bez ďalších slov prešiel okolo otca do svojej izby. Tam sa zvalil na posteľ a tvár si zaboril do vankúša. Všetko je to zlé takto to nemalo byť. Pomaly sa zdvihol a podišiel k šatníku. Otvoril ho akoby s nádejou čakal, že tam bude spať alebo čítať niaky z tých jej nudných románov ale nebola tam, Šatník bol úplne prázdny a tá prázdnota sa odrážala aj v Ichigovom srdci. Zavrel ho a vybral fotku zo šuplíka. Bola to fotka z maturity. Ich posledná spoločná fotka. Jeho mŕtve oči sa na ňu upreli. "Rukia." zašepkal. Vtom mu niekto zaklopal na dvere. Neodpovedal tak dotyčný vstúpil do vnútra. "Ichigo." prehovoril opatrne Isshin. "Choď za ňou." v Ichigových očiach sa po týchto slovách objavili malé záblesky života. "Č-čoze?" nechápavo sa otočil na otca. "Miluješ ju?" Isshin sa na neho vážne pozrel. "Áno." zašepkal a Isshinova tvár sa uvoľnila do úsmevu. "Tak čo tu ešte robíš? Ak ju miluješ choď za ňou a stoj pri jej boku! Načo ti je doktorát z medicíny, keď nemáš pri sebe tú, ktorú miluješ? Ja som tiež išiel sa svojim srdcom. Vzdal som sa postu kapitána a išiel som sem za tvojou mamou a nikdy som to neľutoval pretože som mal po boku milujúcu osobu a potom vás. Moju pýchu a hrdosť." chytil Ichiga za plece. "Tak za ňou bež." Ichigovi tieto slová úplne vyrazili dych. Zrazu sa jeho mŕtve oči naplnili životom, novou nádejou a začali vnímať svet okolo. "Ale oni ma do Seireitei nepustia!" vyhŕkol pretože tam už nemal povolený vstup. Vedel to lebo mu zobrali odznak zástupcu shinigami. "Ale netrep kraviny! Keď tam prídeš s tým, že sa hlásiš na post kapitána príjmu ťa s otvorenou náručou pretože miesta kapitánov sú ešte stále voľné a im sa isto hodí niekto s takou silou akú máš ty! Bože, Ichigo veď rozmýšľaj niekedy tou ryšavou šiškou!" Ichigo onemel od úžasu dokonca zabudol aj Isshinovi vynadať na narážku na jeho vlasy. Isshin na nič viac nečakal, urobil pár znamení vo vzduchu a pred nimi sa otvorila brána do Seireitei. "Tak padaj na čo čakáš?! Kým pred teba neprestrú červený koberec, nezasypú ťa kvetmi a nepozvú ďalej?!" Ichigo nemo hľadel z otca na bránu. "Ale..."

"Kašli na veci tie si vyzdvihneš potom a nezabudni nás niekedy s Rukiou prísť aj navštíviť a na svadbu sme dúfam pozvaný." usmial sa. Ichigo sa zhlboka nadýchol. "Arigato otec." usmial sa aj on a rozbehol sa do brány, ktorá sa za ním zatvorila. "Nemáš začo synak." zašepkal a s tým istým úsmevom odišiel z izby.

**********************************************************************

"Kuchiki Rukia týmto ste oficiálne podkapitánka piatej jednotky." povedal Yamamoto a všetci kapitáni s úsmevom pozreli na Rukiu, ktorá to však celé vnímala ako pozorovateľ, ktorého sa to vôbec netýka. "Vo vašej jednotke na vás čaká nový kapitán." Yamamoto tresol palicou a tým sa zahajovací ceremoniál skončil. Rukia pomaly kráčala a držala v ruke svoj odznak podkapitána. Nemala tu byť. Mala byť vo svete ľudí a tešiť sa z prijatia na vysokú. Bohvie, ako sa darí Ichigovi. Pri pomyslení na neho sa jej na tvári zjavil trpký úsmev. Ichigo...isto sa má teraz lepšia ako ona. Chcela byť s ním a nie tu kráčať vztriec predstaveniu sa s novým kapitánom. Ktovie aký je. Možno, že to bude ďalší šialený génius, ktorý ju po divadielku nevinného chlapíka odpraví zo sveta. To by sa jej hodilo už jej tu aj tak nič nezostalo. Musela sa zastaviť nad svojim uvažovaním. Ichigo by jej isto povedal aby zo seba nerobila zbytočnú obeť, zdvihla sa a bojovala ďalej. Ale ona už nemala silu, bez neho nie. Postavila sa pred dvere piatej jednotky, pripla si na ruku odznak podkapitána a zhlboka sa nadýchla. Tak a je to tu. Začiatok nového otrasného života. Otvorila dvere a vkročila dovnútra. A zrazu sa to stalo jej modré oči sa stretli pre ňu tak s dobre známymi hnedými očami. Nezmohla sa na slovo. Stála tam ako obarená s pusou do korán a hľadela na tú osobu akoby bola niaky prelud. "Ahoj Rukia." usmiala sa osoba. Pri tom známom hlase sa jej oči naplnili slzami. "I-Ichigo." zašepkala. Prikývol a podišiel bližšie k nej. "Vieš niečo som ti nestihol vo svete ľudí pove..." nedopovedal tú vetu lebo Rukia sa mu s plačom hodila okolo krku. "Ichigo." silno ho objala. Usmial sa. "Aj ty si mi chýbala ani nevieš ako." zašepkal a privinul si ju k sebe bližšie. "Rukia vtedy čo si mi pri rozlúčke povedala..." keď si uvedomila čo myslí začala sa červenať a zaborila si tvár ešte hlbšie do jeho hrude aby si to nevšimol ale on jej rukou nadvihol bradu aby sa mu dívala priamo do očí. Videl ako veľmi sa červená a usmial sa. "Si veľmi pekná, keď sa takto červenáš." podpichol ju. "Hej, prestaň si uťahovať! Vieš koľko námahy mi dalo vysloviť tie slo..." umlčal ju bozkom. Rukia najprv nechápala čo sa stalo a s vytreštenými očami na neho hľadela ale potom ich zatvorila, ruky si zaborila do jeho vlasov a pridala sa do hry ich jazykov. Keď sa od seba oddelili sťažka dýchali. On si ju potom znovu k sebe privinul a pozrel sa do jej modrých očí. "Aj ja ťa milujem." zašepkal a znovu ju pobozkal. Rukia tomu nemohla uveriť. Je tu. Prišiel za ňou. Je tu s ňou. "Je to ako sen." šepkala a hladila ho po tvári. "Ak je to sen tak nech sa teda nikdy neprebudím." usmial sa so zatvorenými očami a nežne sa jej zakusol do pery až sa celá zachvela. "Ale čo tvoje štúdium?" spýtavo na neho pozrela. "Kašlem naň. Kým som s tebou nič mi nechýba. Začneme svoj obyčajný život tu." usmial sa a ona sa zo srdca zasmiala. "Áno, bude to začiatok najkrajšieho života na svete." jej oči blčali šťastím. "Našeho najkrajšieho spoločného života." Opravil ju a ich pery sa znovu spojili.

THE END