Medzi nami zanpakutami-9.Kapitola-Half of me

Trochu krátka kapitola ale aspoń nemáte toho veľa na čítanie xDDD Dúfam, že sa bude páčiť :-))

9.Kapitola

Half of me

---

Je tá legenda pravdivá? Sedela som na strome pri rieke a sále dookola som si kládla túto otázku. Možno, že je to len výjav mojej fantázie. Možno, že som len sfetovaná alebo tak. Vtom mi pohľad padol na odraz vo vode a ja som skoro spadla zo stromu. Pomaly som zliezla na zem a pozrela sa na odraz vo vode. Polka tváre bola moja ale tá druhá. Cúvla som dozadu. Tá druhá časť sa podobala na hollow! Všetko sa začalo strácať vnímala som len ten odraz vo vode. Celé telo sa mi triaslo strachom. chcela som kričať no zhrdla sa mi nevydral žiadny hlas, chcela som utiecť ale nohy sa stále triasli na mieste. Vtom ma niekto chytil za plece a vo mne akoby sa konečne zobudili výstražné signály začala som strašne kričať. "Tobiume!" zatriasla so mnou tá osoba. Oči sa mi otvorili do korán a ja som zistila, že pri mne stojí Hichigo, ktorý ma drží aby som nespadla a vedľa neho na mňa vystrašene hľadí Hyourinmaru. "Čo je s tebou?!" vyštekol na mňa Hichigo. "Tá legenda...tá legenda...tá legenda..." neustále som to opakovala dookola na nič iné som sa nezmohla akoby som zabudla ostatné slová, akoby som nevedela ako to mám ináč povedať. Ešte raz som pozrela na svoj odraz vo vode. Stále sa odtiaľ na mňa dívala časť hollowa. Hichigo s Hyourinmarom si to všimli. "Do čerta Tobiume! Toto musíme povedať shinigami! Niečo sa s tým musí spraviť!" Hyourinmaru ma odtiahol od dohľadu vody aby som sa už nedívala na svoj odraz. "Nie je to môj problém. Nechcem do toho nikoho ťahať." zašepkala som. "Tak to povedz aj jej." ozval sa z ničoho nič Hichigo a ja som sa pozrela pred seba. Stála tam ona...Hinamori. Smutne na mňa hľadela ale ja som sa jej pohľadu vyhla a veľkým oblúkom som prešla okolo nej. "Tobiume!" zakričala za mnou. Otočila som sa na ňu. Uhla pohľadom potom pozrela na mňa zase uhla pohľadom a znovu na mňa pozrela. "Ja..." začala. "Ospravedlnenie sa neprijíma." odbila som ju. "Tobiume ja viem, že som hrozná majiteľka ale...ale nemohli by sme začať od začiatku?! Veď sme predsa kamarátky...nie?" videla som ako sa jej slzy hrnú do očí, keď som sa na ňu dívala s odporom. Otočila som sa jej chrbtom a pozrela sa na oblohu. "Nie nie sme." zašepkala som. "Tobiume..." rozplakala sa. "Odíď Hinamori a zabudni na mňa je to tak lepšie pre obidve."

"Nie! Tobiume ja ťa prosím začnime znovu. Ja sa zmením, zmením sa kvôli tebe! Znamenáš pre mňa všetko! Chcem aby si znovu stála pri mne! Prosím!" otočila som sa naspäť k nej. Tvár mala schovanú v dlaniach a plakala. "Na to je už neskoro aj keby som chcela Hinamori." usmiala som sa. "Č-čože?" nechápavo na mňa pozrela. "Ak odtiaľto neodídeš zabijem ťa Hinamori. Nie preto, že by som to chcela ale ona mi to našepkáva." cítila som, že môj úsmev sa mení do úškrnu. Počula som ju vo svojej hlave. Zabi ju, zabi ju, zabi ju, zabi ju hovorila stále dookola až som sa tomu hlasu začala oddávať. To spozorneli aj ostatný. "Kto ti to našepkáva?" spýtal sa ma Hichigo. "Moje druhé ja." chytila som do ruky meč. Už som nič iné nepočula len ten hlas vo svojej hlave, ktorý vravel Zabi ju. Všetko sa začalo rozplývať a ja som sa ocitla v úplnej tme. Zrazu sa okolo mňa obmotali reťaze a ja som sa nemohla ani pohnúť. "Je čas." ozval sa za mnou hlas a ku mne podišlo dievča z mojich snov s tými žiarivými žltými očami, ktoré má aj Hichigo. Pohladkala ma po tvári a usmiala sa. "Je čas aby si sa so mnou spojila...navždy." jej úsmev sa vytratil a nahradil ho škodoradostný úškrn. "Sayonara Tobiume." zamávala a odišla preč. Čo sa vtedy stalo bolo ako tá najhoršia nočná mora, moje telo sa začalo rozpadať. Je to koniec? Ja nechcem...nechcem aby to takto skončilo...pomôžte mi niekto. Hocikto. "Pomôžte mi!!!!!" zakričala som cez slzy do černoty. "TOBIUME!!!!" začula som zrazu mne tak veľmi známy hlas. Objala ma. Viem, že má objíma, cítim to...