Medzi nami zanpakutami-7.Kapitola-This love, this hate

Po dlhom čase ďalšie pokračovanie :-) Zajtra aj dokončím diplomy za bleskovku :-) Dúfam, že sa kapitola bude páčiť xDD

7.Kapitola

This love, this hate

---

Znovu vidím tie dve deti sú o niečo staršie. V dome, ktorom bývajú vládne nepokoj. Prišli tam niaky cudzí ľudia so zbraňami v rukách. Vidím zúfalých rodičov ako sa snažia ochrániť svoje deti. Márne, tí ľudia ich prebodnú mečmi. Rodičia padnú mŕtvy na zem.  Teraz pomaly kráčajú k tým deťom. Vidím toho chlapca ako sa snaží celým telom ochrániť svoju mladšiu sestru. Čepeľ meče sa zaleskne nad ich hlavami. Tí ľudia sa uškŕňajú, že  by ich tak bavil pohľad na strachom zúfale deti? Muž zdvihne meč vysoko do vzduchu a potom rýchlim pohybom meč spustí rovno na chlapca. Cítim jeho strach a viem, že nechce zomrieť. Nechce! Ten pud prežitia ho úplne ovládne. Chce žiť ešte nechce zomrieť. Zakričí. Jeho krik sa mi zarýva do kože je mrazivý plný hnevu a odhodlania žiť. Zrazu sa stane niečo nečakané. Všade je krv. Veľa krvi. Tí ľudia ležia mŕtvy na zemi a okolo chlapca poletuje veľké množstvo vody. Jeho sestra za ním plače a celá sa chveje. Ale chlapec sa tvári ináč. Na tvári sa mu zračí veľký úškrn akoby mal z toho radosť, z toho, že zabil, že zavraždil. Začne sa smiať. Je to desivý smiech plný slasti a opojnej radosti...

"Ty zelený machom zarastený zo sračiek vylezený krokodíl!" Áno, Hichigo sa znovu preukazuje svojim úžasným slovníkom. Otvorím jedno oko a samozrejme uvidím Hyourinmara a Hichiga ako do seba sekajú mečmi. "Ty peroxidová kopa odpadu!"

"Ty sa máš čo ozývať o peroxide pozri na svojho majiteľa vyzerá akoby ho matka mala s polárnym medveďom ibaže sa trošku na výške nepodaril!" vzdychla som si. Pri týchto dvoch sa vážne nedá spať. "Už si hore?" ozvalo sa pri mne. Pozrela som na Haineko, ktorá sa usmievala. Všetky zanpakuta sa na protest svojim majiteľom utáborili v lese. "Pri nich sa nedá spať." ukázala som na škrečiaceho Hyourinmara a Hichiga. "Bingo, bingo oni sa stále len hádajú! Sú strašný!" mumlala Suzumebachi. "Hichi-nii do toho!!!"

"Nie! Hyo-nii do toho!!!" hádali sa pri povzbudzovaní Sogyo no Kotowari. "Mne sa tu vôbec nepáči chcem naspäť domov kde sa tu mám vyčúrať?" skuvíňal Kujaku. "Do kríkov, že by?" zamumlal Hozukimaru. "Do kríkov?! To je pod moju úroveň! Ja potrebujem niečo čo splachuje myslím tým, že to voda odnesie." pohodil svojimi dlhými vlasmi. "Jasné aj rieku tu máme." uškrnul sa Kazeshini. "Čo ti šibe?! Myslíš si, že potom budeme z tej rieky jeho moč piť?! Tak na to zabudni!" zhrozila sa Katen Kyokotsu. "Tečie voda, tečie, tečie, žblnkoce." provokoval Hozukimaru. "Okamžite s tým prestaň!" vyštekol Kujaku. "Ááá, čo to počujem? Žblnk, žblnk, žblnk." podpichoval ďalej. "Fajn idem do kríkov!" zvrieskol Kujaku a už ho nebolo. "Môj majiteľ aspoň nemá babské meno!" znovu ku mne doľahol zvuk hádky. "No aspoň nevyzerá ako usmrkané decko!" odbil ho Hichigo. TRESK BUM BAC PLESK, všade veľa dymu stromy zhodené  a zem rozdrvená. "Tak a dosť." zamrmlal DarkRuki vošla do stredu ringu a obidvoch preplieskala. "Ešte raz sa ozve jedna rana vašich mečov a môžete si ísť kopať hroby!" vyhrážala im, keď obidvaja ležali zbitý na zemi. "Znovu sa nám vrátili sily. Dnes som pri boji mohla použiť svoje schopnosti." zašepkala som. "Áno, Yamamoto nám kvôli neustálym prívalom nových nepriateľov uvoľnil naše sily ale použil niake divné kido. Takže ak sa pokúsime napadnúť majiteľa nepustí nás to k nemu." spomenula som si na facku, ktorú odo mňa schytala Hinamori isto to aktivoval potom incidente. Držgroš jeden starý. "Ty sprostý jašter padaj odo mňa!" vrčal Hichigo, ktorého došiel za nami. "Tche, ja som ani pri tebe nebol ty biela chcíplina!" Obidvaja si sadli čo najďalej od seba. Vzdychla som si. "Idem sa prejsť." zamrmlala som. "Vidíš svojim prisprostelým ksichtom si ju odplašil!" počula som ako Hichigo vrčí na Hyourinmara. Ticho som prechádzala nočnými chodníčkami lesa. Niečo sa so mnou deje cítim to. Akoby sa mi na hrudi robila obrovská diera a moje srdce pomaly slablo a prestávalo biť. Prečo? Vtom som začula šum. Pozrela som sa na pravo od seba a zbadala som to dievča. Dievča z mojich snov. Havranie vlasy jej siahali až po pás ale jej oči boli iné. Svietili na žlto presne ako Hichigove. Uškrnulo sa na mňa a natiahlo ku mne ruku. Jej pery sa pohybovali ale z hrdla jej nevyšiel ani hlások. Ale aj, keď nič nehovorila vedela som čo mi jej pery vravia. "Poď. Poď ku mne." Ako omámená som sa vybrala za ňou. Jej tvár sa z úškrnu vyrovnala do pokojného výrazu. Podišla som k nej úplne blízko. Tak blízko, že som cítila jej dych na svojej tvári. Naše ruky sa zrkadlovo zdvihli a naše prsty sa k seba začali približovať. Vedela som, že ak sa jej dotknem stane sa niečo zlé ale vedela som, že to zlo ma dokáže vyslobodiť. Naše prsty boli od seba už len pár milimetrov, keď vtom ma niekto zo zadu potiahol od nej preč. Bolo to znovu to dievča zo sna to isté čo pred chvíľkou stálo predo mnou a vábilo ma k sebe ale toto malo farbu očí modrú. "Nezapredaj svoju dušu! Neurob tú istú chybu čo ja!" povedala. Vtom sa všetko rozplynulo a ja som padla na zem. Cítila som strašný tlak na hrudi. Nemohla som sa ani len poriadne nadýchnuť. Chrčala som akoby ma niekto dusil. "Tobiume!" ozvalo sa zrazu pri mne. "Tobiume si v poriadku?!" spoznalo som ten hlas. Zrazu akoby sa clona pred mojimi očami stratila a ja som si uvedomila, že pri mne stojí Hyourinmaru . Vystrašene ma držal za plecia. "Tobiume čo sa deje?" spýtal sa ma, keď uvidel, že som sa zo šoku trochu spamätala. "Ja...neviem..." mrmlala som. "Niekoho zavolám." zdvihol sa na pomoc. "NIE!" zastavila som ho. "Ak mi chceš niako pomôcť tak nikoho nevolaj." stíšila som hlas. Najprv sa nedôverčivo na mňa díval ale potom si ku mne s povzdychom sadol. "Dobre teda ale zostanem tu pri tebe." povedal. Ticho sme sedeli vedľa seba. "Niečo ťa trápi?" spýtal sa ma pochvíľke. "Hinamori." zašepkala som stále upierajúc pohľad pred seba. "Tobiume daj tomu čas uvidíš časom sa to spraví."

"Nič sa časom nespraví Hyourinmaru! Ona ho už aj mala až-až myslíš si, že do kedy budem čakať kým vyrastie zo svojej stupidity? Ona sa proste nezmení." schytila som kameň a hodila som ho do diaľky. "Ale..." ani nestihol dopovedať hneď som mu skočila do rečí. "Ale čo? Počkáme kým zase napadne tvojho pána aby si, si aj ty uvedomil aká je naivná, a že pre Aizena obetuje aj svoju rodinu?!" sklonil hlavu. "Prepáč..." zašepkala som. "Prepáč, že som to vtedy nezastavila. Išla som proti nemu a on...ani sa nedokázal brániť...veď ho napadla najlepšia priateľka...mala som ju zastaviť...prepáč..." skryla som si ruky do dlaní a rozvzlykala som sa. "Nie je to tvoja chyba. Plnila si len rozkaz svojho pána." pohladkal ma po vlasoch. Cez slzy som na neho pozrela. Na tvári sa mu zračil malý nebadateľný úsmev. "Baka Hyourinmaru." utrela som si slzy. "Ty si Baka. Poď vrátime sa do tábora." pomohol mi na nohy. Vybral sa do predu a ja som potichu išla za ním, keď som sa však pozrela na stranu znovu som uvidela to dievča so žltými očami ako mi prstom naznačuje aby som bola ticho a o našom malom stretnutí nikomu nič nepovedala. No ja som chcela vedieť kto je a už som aj presne vedela koho sa to spýtam, i keď ma táto návšteva bude stáť veľmi draho...