Ordinary life-7.Kapitola-Tears I cry

ďalšie pokračovanie IchiRuki poviedky. Dúfam, že si ho užijete :-)

7.Kapitola

Tears I cry

---

"Ichigo ty si absolútne neschopný!"

"Tak prepáč nie každý ovláda tie kraviny ja som totižto nechodil na akadémiu pre shinigami!"

"Ale kido by si mohol vedieť aby sa náhodou nestalo ako teraz, že sa nebudeš mať ako brániť keď ti vypadne zanpakuto z ruky čo je podľa mňa úplná lemravosť!" Rukia ho prebodla pohľadom a Ichigo nasršene pozrel kdesi za ňu. "Ten hollow bol kretén v prvom rade mi nemal čo trhať zanpakuto z ruky!" obránil sa. "Trápne výhovorky!" odbila ho. Namosúrene vošli do domu. "Vitajte holubičky moje poďte na ockovu hruď! Hrkú, Hrkú!" Isshin vybehol z kuchyne v ústrety tým dvom ale Ichigova päsť ho ako obvykle zastavila. "Vieš otec už je to nehorázne trápne." zamrmlal a hodil si školskú tašku do kúta. "To sa ti len teraz zdá počkaj, keď budeš mať vlastné deti." obraňoval sa Isshin. "No isto pred nimi nebudem roboť kompletného debila aby si o mne mysleli, že som niaky narušený úchylák!" odbil ho. "Počula si to Masaki! Náš syn mi začína papuľovať a je drzý! Čo mám robiť?!" Isshin sa s revom hodil pred Masakin veľký plagát. "V prvom rade by si sa mohol prestať rozprávať s maminým plagátom." vzdychol si Ichigo. Rukia sa usmiala a pomaly vyšla hore schodmi do Ichigovej izby. Pozrela sa na mobil, ktorý dostala v Seireitei. Bol to taký jej zvyk vždy sa naň pozrela či jej náhodou neprišlo upozornenie, že sa má vrátiť naspäť. Bála sa toho dňa, bála sa dňa kedy mobil zapípa a ona bude musieť opustiť svet ľudí. Vtom jej mobil zavibroval a skoro jej od šoku vyletel z ruky. Opatrne si ho priložila k uchu a zapla zelené tlačidlo. "P-prosím?" zašepkala. "Rukia?" ozval sa hlas v telefóne. "Oh, nii-sama čo sa deje?" spýtala sa a v mobile nastalo ticho. "Rukia rozprával som sa s Yamamotom." ozval sa po odmlke Byakuya. Rukii sa začali triasť ruky. "Povedal, že v ľudskom svete môžeš zostať do skončenia maturít potom sa musíš vrátiť...Rukia je mi to ľúto snažil som sa to niak vybaviť ale nešlo to..." Rukia sa snažila udržať prichádzajúce slzy. "To je v poriadku už si pre mňa urobil aj tak dosť. Nespôsobuj si zbytočné problémy." šepkala. Byakuya si v mobile vzdychol. "Rukia vážne ma to mrzí." nevedel akoby ju utíšil. "Aj mňa..." zlomil sa jej hlas a zrušila hovor. Po lícach jej začali stekať slzy. Prečo plače? Z čoho je sklamaná? Veď by sa mala tešiť, že sa vracia domov. Ale po tých rokoch sa toto stal jej domov má tu priateľov, rodinu...tajnú lásku. Vtom sa dvere rozvalili a dovnútra vtrhol Ichigo. "Rukia rozhodol som sa, že ma naučíš to debilné kido!" vyhŕkol a ani si neuvedomil, že si Rukia rýchlo utiera slzy. "Rozhodol?! Hovorí sa Rukia bola by si taká láskavá a naučila ma to kido?!" už na jej tvári nebolo ani znaku po plači. Ichigo na ňu vystrúhal grimasu. "To nepoviem." zamrmlal. "Tak si trhni nohou." odbila ho. Nastalo ticho. "Prosím." zašepkal pochvíľke. "To už znie lepšie." usmiala sa na neho. "Tak môžeme začať. Pôjdeme do lesa vedľa cintorína." vymyslel plán. "To hneď teraz?" začudovane na neho pozrela. "Jasné nech sme s tým do večera hotový. Takú blbosť ako je kido sa naučím raz dva."

"Počúvaj, láskavo nemachruj nevieš ani poriadne zakryť a udržať svoju duševnú energiu v tej istej úrovni! Kido je o koncentrácii reaitsu a to ty absolútne nedokážeš!" dávala mu poučky. "Bla, bla, bla poďme už." odpálkoval ju a rozbehol sa dole schodmi. Rukia vyletela za ním. "Ideme sa s Rukiou učiť do prírody na čerstvý vzduch!" zakričal zvyšku rodiny aby náhodou po ňom nevyhlásili pátranie, keď sa z ničoho nič vyparí. "Ó, študijné rande! Hlavne nerobte sprostosti nie, že vás niekto načapá v kríkoch ako robíte niečo nemravné!" zakričal mu na to Isshin. "To nie žiadne študijné rande ty prasiak!" Ichigo celý očervenel a spolu s Rukiou vybehli von.

**********************************************

"Tak Ichigo hlavne si zapamätaj toto. Sústreď sa." Rukia posledné slová dostatočne zdôraznila. "Jasné ja nie som debil." odbil ju, zavrel oči a natiahol pred seba ruky, v ktorých sa mu začala formovať červená guľa, ktorá však pochvíľke zhasla. Rukia si vzdychla. "Neboj sa toho a daj tam viac šťavy!" okríkla ho. Ichigo niečo zahundral a tentokrát sa do toho poriadne oprel. V ruke sa mu sformovala veľká červená guľa, ktorá pevne držala pokope. Natešený svojim výkonom pozrel na Rukiu. "Ha, pozri! Dokázal som to!" povedal škodoradostne ale Rukiina tvár nabrala zhrozený výraz. "Nie! Ichigo neprestávaj sa sústrediť!" Neskoro. Karakurou sa ozval výbuch ako z dela a celé mesto sa zatriaslo. Na mieste kde trénovali Ichigo a Rukia zostala veľká diera ako po dopade meteoritu a v strede tej veľkej diere stál absolútne dezorientovaný ochromený Ichigo. Rukia sa našťastie pre tým výbuchom stihla dostatočne ďaleko skryť. Pomaly podišla k okraju diery. "Ja som ti to hovorila, že kido je pre teba náročné lebo sa nedokážeš sústrediť. Mali by sme odtiaľto vypadnúť a Ichigo horí ti premeň vlasov." dodala akoby len tak mimochodom. Ichigo otvoril ústa, z ktorých mu vyletel oblak dymu a zosypal sa k zemi.

***************************************************

Rukia sa po ceste domov s úškrnom naňho pozrela. Bol celý čierny od dymu, v šatách mal vypálené diery ešte aj vlasy mu oheň trochu skrátil. Pohľad na neho bol taký komický, že to nevydržala a začala sa smiať. "No to je hrozne vtipné vyzerám ako bezdomovec, ktorý sa nechtiac v spánku prevalil do ohňa, ktorý si založil aby mu bolo teplejšie. Ako to vysvetlím doma?" mumlal. "Prepáč ale akosi tam stál uprostred tej diery s horiacim prameňom vlasov ja si proste nemôžem pomôcť!" spustila ešte väčší smiech. "Zajtra to skúsime znovu." povedal. "Si, si istý?"

"Jasné ale zoberiem si nehorľavý skafander." preniesol sarkasticky. "Dnes sme sa ani neučili na maturi." nahodil pochvíľke tému. "Jeden deň nikomu neuškodí." usmiala sa. "Máš pravdu. Som zvedavý čo sa bude diať po matúrach. Vôbec si neviem predstaviť, že budem musieť opustiť školu a priateľov. Bohvie, či ich ešte niekedy uvidím no okrem teba lebo ty budeš naďalej žiť s nami." s úškrnom sa na ňu otočil ale jeho úškrn sa hneď vyparil. "Rukia čo sa deje?" spýtal sa jej. Mala sklonenú hlavu aby jej nevidel do tváre ale aj tak si všimol, že na zem kvapkajú jej slzy. "P-prečo plačeš." pomaly k nej pristúpil. "Neplačem!" zavzlykala. "No tak Rukia nerob zo seba drsnú čo sa deje povedal som niečo nevhodné?" pokrútila hlavou. "Stalo sa niečo?" tentokrát prikývla. "Čo sa stalo?" chcela mu povedať o telefonáte, ktorý mala po škole s bratom ale nedokázala to, nechcela ho sklamať. "Ja..." nevedela čo mu ma odpovedať. "Nechceš o tom ešte rozprávať?" dopĺňal za ňu vety. Prikývla a ešte viac sa rozplakala. Trhalo mu to srdce nebol zvyknutý vidieť ju plakať. Ona bola jedna z mála dievčat, ktoré skoro vôbec neplakali a keď už aj ona plakala musela to byť veľká vec, ktorá ju trápila. "Rukia..." zašepkal a položil si ruku na jej plece ona sa mu však pochvíľke hodila do náručia. Prekvapilo ho to ale pevne ju objal a pomaly ju hladkal po vlasoch. Nepovedal jej žiadne útešné slová ale jej to nevadilo bola rada, že je pri nej a ponúka jej svoje plece aby sa vyplakala.