Fallen Angel-8.Kapitola-Po roku

Ďalšia kapitola. Dúfam, že sa vám bude páčiť :-))

8.Kapitola

Po roku

---

"Vyhral som!"

"Nie ja som vyhral!"

"V žiadnom prípade JA som vyhral!!!" Haruki a Satoki sa už zase hádali kvôli autodráhe a nikto nevedel určiť víťaza pretože autá dorazili do cieľa na rovnako. "Každý vie, že som vyhral ja lebo v minulom živote som bol kapitán!!!" oboril sa Satoki. "Pche, keby som chcel aj ja by som mohol byť kapitán." nedal sa Haruki. "Ale bol si podkapitán!!"

"Tak a dosť nenechám sa urážať chcíplim kapitánom!!" naštval sa Haruki a v dlani sa mu začala formovať červená guľa. "FAJN!!" vybuchol Satoki a aj jemu sa v dlani začala formovať červená guľa.

"DEKŠTRUČNÁ TECHNIKA ČÍSLO 31!!!!" vrieskli obidvaja naraz a gule sa stretli v ničivom náraze, po ktorom si zničili izbu, v ktorej bývali a pol strechy nemocnice vyletelo do vzduchu. Obidvaja sa na tú spúšť dívali s hrôzou v očiach. "Super ako toto vysvetlíme cvokárovi?" spýtal sa Haruki. "SATOKI!!!! HARUKI!!!!!" vrieskol zdola Urahara až to celou Karakurou zatriaslo a oni mohli počuť ako sa s hrmotom rúti hore schodmi. "Rýchlo hľadaj výhovorku!!" súril Haruki. "Mám to!! Povieme mu, že nám cez izbu preletelo lietadlo." usmial sa naňho Satoki. "Lietadlo?" Haruki sa však netváril dvakrát nadšene. Dovnútra vletel Urahara a v očiach mu sršal hnev. "Vy!! Ako mi toto chcete vysvetliť?!" ukázal na nich prstom a potom na miesto, kde kedysi bola ešte strecha. "Preletelo tadeto lietadlo." povedali obidvaja jednohlasne. "Takže lietadlo?! Na to vám neskočím!! Toto bola deštrukčná technika číslo 31, ktorú ste sa len tak mimochodom učili pred týždňom!!" deti už strávili v nemocnici rok. Naučili sa veľa techník, ktoré používajú shinigami ale aj cez ten dlhý a náročný rok si nikto z nich nespomenul hlbšie na svoju minulosť. Zajtra bol konečne čas ich odjazdu domov no každý druhý deň budú musieť nemocnicu navštevovať. "To je jeho chyba!!" vychŕlili obidvaja jednohlasne a ukázali na seba prstami. "Tak a dosť vy dvaja sa dnes nebudete učiť žiadne nové techniky!" vyniesol rozsudok trestu Urahara. Obidve deti zosmutneli a hodili naňho psie očká. "Tak toto na mňa neskúšajte." odbil ich Urahara a snažil sa im nedívať do očí. "Pane Urahara mi vás pekne prosíme naučte nás novú techniku mi už budeme dobrý." začal žobroniť Haruki a urobil ešte väčšie psie oči. Urahara spočiatku odolával ale, keď videli, že deti majú na pokraji plaču povolil. "Hurá, vy ste najlepší pane Urahara." začal ho velebiť Satoki. "To je nespravodlivé keby sme urobili niečo také my zakázali by ste nám učiť sa nové technika na celý týždeň." posťažovala sa Saya, ktorá sa objavila vo dverách. "Tche, oni sú žiarivý príklad toho ako chlapi držia vo všetkom pohromade." pridala sa k nej Yoko, ktorá sa tiež prišla pozrieť na tú spúšť. "Ale no tak dievčatá nebuďte na nás chlapov také protivné a choďte sa radšej pobaliť a ozaj o tretej nás čaká hodina naučíme sa behať po vode." Urahara ich vytlačil zo zdevastovanej izby a zavrel za nimi dvere, ktoré sa však po zatvorení rozpadli na prah. "Bože, tie deti ma budú stáť majetok a moje drahé nervy." zamrmlal si len tak pre seba.

Saya sa pomaly balila. Tak ako sa pred rokom ťažko odlučovala od brata sa presne teraz tak ťažko odlučovala od tejto nemocnice, od Urahara, od dobrých sestričiek, od Kira a hlavne od svojich priateľov. Zrazu sa jej z rúk vyšmykla mamina šperkovnica a všetko čo bolo v nej sa rozsypalo po podlahe. Saya to začala rýchlo zbierať, keď jej v tom zrak spočinul na bielej látke, ktorá ležala pri jej nohách. Chytila ju do rúk a mysľou jej prebleskol bielovlasý chlapec, ktorý ju pred rokmi zachránil. Snažila sa spomenúť si na jeho meno ale nemohlo sa jej vybaviť. "Čo to máš?" do izby vbehla Mikomi a vytrhla jej bielu látky z rúk. "Neviem a daj mi to. To je môj talizman pre šťastie." Mikomi jej vrátila bielu látky a vzdychla si. "Bude sa mi odchádzať odtiaľto ťažko." zamrmlala. "Moje nervy!!! To sú idioti viete ako chce zajtra Urahara vysvetliť našim rodičom a príbuzným ako sa stala tá nehoda zo strechou?!" Yoko vtrhla bez zaklopania do izby a hnev z nej až sršal. "Ako?" spýtala sa jej Saya. "Preletelo tadeto lietadlo!!! Však tomu neuverí ani ten najväčší debil na svete!!!!"

Na druhý deň pri odovzdávaní detí

"Čo sa vám stalo zo strechou." Harukiho otec sa nechápavo pozrel na veľkú dieru v streche a potom na Urahara. "Preletelo tadeto lietadlo ale nikomu sa nič nestalo." usmial sa Urahara a dal si pred ústa vejár. "Bože bláznivý debil, ktorý riadil to lietadlo čo robil?! Však mohol zabiť deti!!!" zamrmlal naštvane Harukiho otec. Urahara si vydýchol od úľavy. "Tak sa maj Saya." Mikomi sa silno objala so Sayou. "Pozajtra sa uvidíme." usmiala sa na ňu Saya. Obidve si nastúpila do áut, ktoré naštartovali a ich cesty sa rozdelili. Saya sa ešte poslednýkrát pozrela na nemocnicu. Navrchu nemocnice sedel Kira a mával jej. Aj ona mu zakývala. "Komu to kývaš." spýtala sa tetka. "Nemocnici, lúčim sa s ňou." zamrmlala Saya. Dobre vedela, že sa už z duchmi nemôže pred tetkou vyzradiť. Silno objala brata, ktorý ju doteraz pevne držal za ruku a zavrela oči.

*************************************************

"Kira tebe sa aj uráčilo prísť?" Hitsugaya hodil vražedný pohľad na Kira. "Ehm...pardon tu sú tie papiere." usmial sa Kira a podal mu fascikel papierov. Hitsugaya sa už konečne nahodil do normálneho kolobehu života. Poriadne jedol, pil a spal. Dokonca sa začal aj venovať papierom, ktoré tam celé dlhé mesiace ležali nedotknuté. No nech sa snažil ako chcel nemohol na ňu zabudnúť a mŕtvy výraz v jeho očiach mu naďalej zostával. "Kde si bol?" spýtal sa ho. "No...ja...som...pozoroval slnko." nasilu sa zasmial. "Prosím?" Hitsugaya sa naňho pozrel akoby spadol z višne. Vtom dovnútra vtrhol Ichigo. "Toushiro nevidel si Kaiena?!" vychŕlil zo seba. "Kurosaki netvrď mi, že si stratil ani nie rok staré decko." zamrmlal Hitsugaya. "Len som sa nachvíľku otočil a už bol preč!" obraňoval sa Ichigo. Malý Kaien bol celý Ichigo ak sa nerátajú čierne vlásky. Mal rovnaké hnedé očká a ako povedal Ichigov otec Mám pocit, že sa dívam na môjho syna, keď mal rok. Keďže jeho rodičia boli shinigami tak aj on zdedil ich schopnosti. Nevedel ešte ani poriadne chodiť ale naučil sa pomocou duševnej energie udržať na stene a neraz sa stalo, že ho Rukia alebo Ichigo našli nalepeného na strope izby. "Bože, ak to Rukia zistí zabijeme ma!"

"Ani by som sa jej nečudoval." zamrmlal Kira. "Kurosaki už vidím tvoje decko." ozval sa zrazu Hitsugaya. "Kde?" Hitsugaya ukázal von oknom na strechu jedenástej jednotky, kde sa tmolila malá čierna škvrnka. "Á, do riti." Ichigo vybehol von nasledovaný Kirom a Hitsugayom. "Kaien!!" zvolal na chlapčeka, ktorý sa usmieval od ucha k uchu. "Tata." zasmialo sa dieťa a urobili krok do prázdna. Všetci zmeraveli na mieste a Ichigo zbledol ako krieda ale hneď nato sa spamätal a rozbehol sa k padajúcemu Kaienovi. "Mám ťa." usmial sa, keď chytil chlapčeka, ktorý sa neprestal smiať. "Kurosaki načo si, si robil decko, keď sa oň nevieš starať?" Hitsugaya naňho hodil naštvaný pohľad. "Ale viem! A keby čosi pred Rukiou nič sa nestalo jasné?"

"Áno." zamrmlal Kira a Hitsugaya jednohlasne. "Tata." Kaien natiahol ruky k Ichigovi a ten ho silno ale pritom nežne objal. "Ty môj malý bojovník." zašepkal mu Ichigo do uška a zasmial sa. Hitsugaya sa na to všetko díval obďaleč. Hinamori by isto mala z malého Kaiena radosť a pomáhala by s ním Rukii každý deň možno...možno by už aj ona mala svoje vlastné dieťa...