Fallen Angel-5.Kapitola-Spomienky mŕtvych

Ďalšia kapitola dúfam, že sa bude páčiť :-)

5.Kapitola

Spomienky mŕtvych

---

"Saya, Mikomi je čas." povedal doktor, ktorý práve prerušil dievčatá pri hre s bábikami. Obidve sa postavili a nasledovali doktora do veľkej miestnosti. Miestnosť bola vymaľovaná na žlto a k tomu boli ešte po stenách namaľované motýle. Všade boli rozhádzané hračky a v strede miestnosti bol stôl a okolo neho dva gauče. Na gaučoch už sedeli ďalšie tri deti. Jedno dievča a dvaja chlapci. Všetci sa otočili na Mikomi a Sayu. Tie si potichu sadli. Doktor si sadol do kresla a s hnedými očami sa popozeral po miestnosti. "Takže sa začneme predstavovať. Začnem prvý. Moje meno je Kisuke Urahara a som tu aby som vám pomohol s vašimi problémami." rozprestrel vejár a veselo sa na všetky deti usmial, tie mu však úsmev neobetovali len nahnevane na neho zazerali. "Tak začneme od teba." pozrel na čiernovlasého chlapca, ktorý naňho zazeral najviac. "Volám sa Haruki a som tu preto lebo moji rodičia si myslia, že patrím do cvokhausu len preto, že nevidia to čo ja." povedal naštvane. "Ja sa volám Satoki a som tu preto lebo vidím duchov." začal zvesela chlapec s hnedými vlasmi a zelenými očami. "Ja som Yoko a som tu preto prečo aj ostatný." zamrmlala blondínka a svojimi modrými očami preťala Urahara akoby to bol niaky bezvýznamný hmyz. "Ja som Mikomi a tiež vidím duchov." predstavila sa Mikomi. Prišiel rad na Sayu. Všetky deti na ňu upreli pohľady. "A...ahojte volám sa Saya a tiež vidím tých ľudí." hovorila to tak ticho akoby si to len mumlala pre seba. "Tak a teraz, keď sme sa tak pekne predstavili tak môžeme začať naše cvičenia na osvieženie pamäte." začal zvesela Urahara. "Ty starý cvok ja mám pamäť dobrú." zamrmlal Haruki. "Áno Haruki pamätáš si všetko z tohto života ale skoro nič sa ti nezachovalo v pamäti z tvojho minulého života." povedal Urahara už trošku vážne. Všetky deti naňho vypleštili oči. Bolo pre nich nepochopiteľné, že mohli viesť už niaky život pred týmto. "To neznamená, že keď mám sedem som úplne mozgovo zaostalý a skočím ti na takúto hlúposť!" nedal sa Haruki, pre ktorého to znelo tak absurdné ako pre ostatných. "Ale áno je to tak. Nepríde vám divné, že vidíte to čo ostatný nevidia? Je to preto lebo ste predtým mali život, ktorý stým súvisel." Urahara prešiel očami všetky deti. "Tak prečo nám o tom našom minulom živote nepoviete, keď ste taký múdry." odula sa Yoko. "Pretože na svoj minulý život si musíte spomenúť sami. Ani ja neviem kto ste presne boli v minulom živote. Mám síce pár typov ale tie môžu byť zlé." vzdychol si. "Ja tomu neverím!" všetky pohľady sa upreli na Sayu. "Ako je možné, že sme predtým už žili. To je úplne hlúpe!" nehnevaná sa postavila a dupla nohou. "Hovorí ti niečo Soul society?" spýtal sa jej Urahara a ona zostala zaskočená. Mala pocit, že to slovo už počula, že ho už počula veľakrát ale nevedela si spomenúť kde. "S...seireitei." vyšlo z pier Mikomi. Všetky pohľady tento krát spočinuli na nej. "Spomínam si na miesto v Soul society. Volá sa Seiretei je to miesto...je to miesto kde môžu len vyvolení." lovila vo svojej mysli. "Presne." kývol na jej slová Urahara. "Môžu tam len vyvolení a tí vyvolení ste boli aj vy." začal. "My sme boli vyvolení a vyvolení čoho?" Haruki sa naňho ešte stále s nedôverou díval. "Boli sme shinigami ty idiot." ozval sa Satoki, ktorý doteraz mlčal. "Shinigami?" Yoko naňho civela ako na blázna. Malý Satoki sa na ňu tiež pozrel ale v jeho očiach neboli žiadne stopy 7-ročného dieťaťa. V jeho očiach sa črtali stopy veľmi múdreho muža. "To znamená Boh smrti ale niektorý nás volajú aj anjeli smrti." prehovoril múdro. "Presne!" zajačal Haruki a plesol si rukou do čela akoby na niečo prišiel. "Nosili sme čierne uniformy a mali sme suprové meče!!" zajačal ešte šťastnejšie a rozohnal sa svojim imaginárnym mečom po miestnosti. Urahara tam len ticho sedel a nebadane sa usmieval. "Patrili sme do Gotei 13." pridala sa Yoko, ktorej sa tiež rozjasnila tvár keď si aj ona na niečo spomenula. "M...mali sme za úlohu chrániť ľudí pred Hollow." zašepkala Saya a všetky oči znovu spočinuli na nej. Ona ich ale vôbec nevnímala. V hlave sa jej ronili rozmazané spomienky, ktoré si nevedela nikde priradiť a nevedela určiť čo znamenajú. "Spomenie si niekto na niečo aj zo svojho súkromného života?" spýtal sa ich po chvíľke mlčania Urahara. Všetky deti naraz pokrútili hlavami. "Fajn tak nadnes by to už stačili. Viedli ste si skvelé ale dám vám aj domácu úlohu. Zoberte si ceruzku a papier a nakreslite prvú vec, ktorá vás napadne." usmial sa na nich a deti si bez slova zobrali papiere a ceruzky zo stola. "Zaneste si to do izieb a príďte do jedálne na obed." bez jediného zamrmlania sa deti ešte stále ponorené vo svojej hmlistej minulosti pobrali do izieb. Saya sa posadila na posteľ zas jej bolo do plaču. To nemôže byť predsa možné ona má len jeden život. Ten, ktorý viedla s ockom, mamou a bratom. Nemohla mať už predtým život to je predsa hlúposť. "Znie to absurdné však?" ozvala sa Mikomi akoby jej čítala myšlienky. Saya sa na ňu bez slova pozrela. "Vždy som si prišla niaka iná akoby som sem nepatrila, akoby som patrila úplne kdesi inde. Viem...znie to hlúpo minulé životy ale to všetko čo sme si zapamätali o Soul society, o Seiretei, o shinigami a hollow nemôže byť vymyslené, je to pravda tieto veci nemáme z našej fantázie ale z nášho minulého života." hovorila to tak múdro akoby nemala ani sedem. "Ver Saya čím skôr si na svoju minulosť spomenieme tým ľahšie sa nám bude žiť tento život." usmiala sa na ňu. Saya jej úsmev obetovala. Zrazu bola celá nedočkavá akoby Mikomi prevrátila jej myšlienky, zrazu chcela vedieť všetko o svojej minulosti...

**********************************

"Ichigo idem za Uraharom!!" zakričala Rukia na Ichiga a ten po zaznení tej vety vyštartoval z gauča a zastavil sa až pri Rukii. "Urahara išiel do sveta ľudí vraj tam má niaku úlohu. Vráť sa pekne do postele a niečo si prečítaj." vyrapotal zo seba a začul ju tlačiť do spálne no Rukia sa mu vzoprela a nehnevane dupla nohou. "Ichigo som len tehotná neumieram! To neznamená, že keď je žena tehotná ma stále ležať v posteli!" zložila ruky vbok a oduto pozrela na Ichiga. Ichigo si vzdychol. "Prepáč ja mám len o teba strach." povedal, zobral ju na ruky a sadol si s ňou na gauč. Rukia ho pobozkala na líce. "Za štyri mesiace budeš mať o starosť naviac lebo keď sa narodí bude si neustále vyžadovať našu pozornosť." povedala veselo a Ichigo sa začal smiať, potom ju pobozkal. Do bozku vložil čo najviac nežnosti a lásky. "Už sa teším keď sa narodí." povedal ticho a pohladkal Rukiu po bruchu...

"Rukia je tehotná za štyri mesiace sa im narodí bábätko. Hisana ani si nevieš predstaviť ako mi chýbaš." zašepkal Byakuya a pohladkal obraz svojej ženy. "Kiežby si žila, kiežby sme aj mi mohli mať dieťa, kiežby si tu bola so mnou." jeho šepot znel strašne smutne a bolestivo...