Fallen Angel-4.Kapitola-Mŕtvy alebo živý?

Ja viem, že tu celý víkend ništ nepribudlo a ani som nenavštevovala blogy svojich SB ale bola som u babky T-T a tá počítač nemá. Pridávam sem ďalšiu kapitola Fallen Angel a zajtra pribudne aj spoločná poviedka :))

4.Kapitola

Mŕtvy alebo živý?

---

Seiretei- kedysi miesto plné šťastia, smiechu a lásky. Teraz nad ním viseli čierne mračná smútku a plaču. Už 7 rokov toto miesto pretrvávalo v smutnom neviditeľnom daždi, ktorý im posielali čierne mračná. Jedenásta jednotka ticho čupela pod týmito mračnami, ktoré spôsobili, že v jednotke bolo veľmi ticho. Vo vnútri sedel veľký, silný a hrôzostrašný kapitán, ktorý ako sám povedal žil pre boj len preto, preto jedno a predsa žil aj pre niečo iné ale uvedomil si to až keď to stratil. Pozrel na fotku na stole. Z fotky sa naňho usmievalo ružovovlasé dievčatko. Dievčatko, ktoré pred 6 rokmi prišlo o život v bitke s Arrancaru. Vtedy toho dňa to mal byť on kto mal zomrieť rukou toho Arrancaru ale to dievčatko ho zachránilo za cenu vlastného života. Kapitán ticho vzdychol a pohladkal fotku dievčatka. "Yachiru." zašepkal a po tvári mu stiekla jedna malá nebadaná slza. Mračná sa skláňali aj nad deviatou jednotkou kde prišiel o život čiernovlasý Hisagi pri boji so svojim bývalým kapitánom. No mračná najviac pôsobili v desiatej jednotke. Mladík sedel na gauči. Jeho biele vlasy neposlušne lietali na všetky strany. Jeho ostré črty tváre spolu s očami, ktoré pôsobili mŕtvo sa upierali na kopu papierov, ktoré už na stole ležali mesiac. Chlapec si unavene ľahol na gauč ani len nepomyslel nato, že tie papiere bude triediť a vypisovať. Dovnútra vstúpila jeho podkapitánka a meravo sa naňho pozrela. Neopätoval jej ani len kúsok svojho pohľadu a ďalej uprene hľadel na biely strop. "Taichou dokedy sa budete takto trápiť? Ubližujete si tým sám a ubližuje tým aj ostatným hlavne svojej jednotke." prehovorila podkapitánka a nahnevane naňho pozrela. Mladíkovi sa konečne uráčilo venovať jej svoj zabijacky pohľad. "Čo ťa do toho ako sa cítim a čo robím?" zasyčal na ňu. "Mne je to úplne fuk čo vy cítite aj keby som vám chcela pomôcť vy ma pošlete do kelu ak sa chcete naďalej trápiť vaša vec ja sa vám do zadku vtierať nebudem ale hnevá ma, že kvôli tomu trpia ostatný bolí ma, že si takto ubližuje...myslíte si, že toto by Hinamori chcela?" v jej očiach blčal oheň, odhodlane pozrela na mladíka. Toho jej reakcia dosť zaskočila. Sadol si na gauč, nahlas si vzdychol, zavrel oči a chytil si hlavu, ktorá ho znovu začala bolieť. "Prepáč mi to Matsumoto...ja len vážne neviem ako ďalej. Nedokázal som ju ani len pomstiť, ani len toho kreténa zabiť. On je ďalej na slobode a ona je mŕtva...ja nechápem prečo vlastne žijem. Aký ma môj život dôvod?" nešťastne sa na ňu pozrel. "Žijete preto aby ste zosilnel a mohol ju pomstiť, žijete preto aby ste chránil ostatných a staral sa o svoju jednotku, žijete preto aby sa ona na vás mohla zhora dívať ako rozkvitáte. Viete si predstaviť ako musí trpieť, keď vás vidí uvädať?!" do očí sa jej nahrnuli slzy. Mladík zostal zaskočený. "Bože koľko ľudí zomrelo...Yachiru je mŕtva, Hisagi je mŕtvy, Hinamori je mŕtva a my namiesto toho aby sme im ukázali, že ich obeť nepadla nadarmo robíme presný opak. Ukazujeme im, že zomreli za nič!!" slzy jej už stekali po tvári. Mladík nemal slov len s veľkými výčitkami na ňu hľadel. Mala pravdu vo všetkom. Začal sa sám za seba hanbiť. "Matsumoto...prepáč..." zašepkal ticho. Matsumoto naňho s uslzenou tvárou pozrela. "N...nič sa nestalo....j...ja som sa len nechala trochu uniesť." povedala a rýchlo si zotrela slzy z tváre.

**************************************

"To dievča je postrach!!!" hystericky vrieskala stará tetka na doktora, ktorý si musel držať ruky na ušiach. 7-ročná Saya sedela vedľa svojej protivnej tetky a robila na ňu grimasy. Po incidente na pohrebe svojich rodičov začala Saya vidieť duchov. Často sa s nimi rozprávala čo jej tetu dostávalo do šialenstva keďže ona jej "imaginárnych priateľov" nevidela. Najprv si z toho nikto nič robil. Však predsa je to malé dieťa a tie majú často vymyslených priateľov ale potom sa to začalo brať vážne. Saya často chodila domov stým, že jej ten a ten človek povedal ako zomrel, že ten a ten človek jej rozprával ako sa mu žilo predtým než sa mu stala niaka nehoda. Všetci si začali o Sayu robiť strach. Najprv sa jej problémy snažili zamaskovať tým, že chúďa dievča prišlo o rodičov a je z toho ešte v šoku. Teta veľakrát, keď večer alebo v noci išla skontrolovať či deti spia nachytala Sayu ako sa rozpráva s niakou osobou, ktorá tam ani nebola. Na raňajky, na obed aj na večeru Saya k stolu prisúvala viac stoličiek aby sa aj jej "imaginárny priatelia" mohli najesť a raz tete volali zo školy, že Saya niekoho zbila palicou. "Povedali mi, že s tou palicou zaobchádzala ako s mečom!! Tomu chlapcovi vyrazila dych a skoro zlomila ruku!" húkala jej teta na doktora, ktorý jej musel stále naznačovať aby sa upokojila. "Ja za to nemôžem on si prvý začal chcel ublížil Danovi." ohradila sa Saya a založila si svoje malé ruky v bok. Dan bol jej veľmi dobrý priateľ chudák malý mal však jednu nevýhodu oproti ostatným chlapcom bol dosť malý a vychudnutý a preto bol často terčom bitiek a vysmievania sa. Našťastie tu bola vždy Saya, ktorá ho obránila. "Ty jedno drzé dievčisko!" tete jej šedivé vlasy vstávali hore dupkom. "Tak fajn upokojte sa nato sme tu my aby sme Sayi pomohli. Stáva so to veľmi často, že sem chodia rodičia s deťmi, ktoré sa správajú presne tak ako Saya. Nie je to nič vážne. Dieťa sa z toho časom dostane ale bude tu musieť zostať s ostatnými deťmi, ktoré sa podobne správajú ako ona." doktor sa usmial a veselo zamával svojim vejárom, ktorý vybral spod stola. "To mi chcete povedať, že si ju necháte tu? Tu v blázinci?" teta naňho vytreštila oči. "Toto nie je blázinec ale ústav pre liečenie duševných porúch." opravil ju doktor s vážnym tónom. "Čiže blázinec." nedala sa tetka. Doktor si vzdychol. "Hovorte si tomu ako chcete Sayu si tu necháme aspoň rok toľko trvá doba liečenia a potom bude ešte musieť chodiť na konzultácie." pokračoval doktor. "Ale jej brat s tým nebude súhlasiť." protestovala teta. Vedela, že Tatsujo na svoju mladšiu sestru nedá. Čo sa týka jeho ide aj hlavou proti múru aby ju ochránil. Keď bol v blízkosti Tatsujo teta nikdy na Sayu nezvýšila hlas pretože jej brat by si ju hneď zastal a strhla by sa slovná bitka medzi Tatsujom a tetkou, ktorú vždy tetka prehrala. "Je tu jej brat?" spýtal sa doktor a sklopil vejár. "Áno čaká na chodbe." tetka ukázala na dvere, ktoré viedli na chodbu. "Pozvite ho prosím vás dovnútra a vy nachvíľku opustite miestnosť. Porozprávam sa sním." tetka aj keď neochotne opustila miestnosť spolu so Sayou a dovnútra vstúpil Tatsujo. Ako Saya čakala na chodbe začala preskúmavať okolie a jej obyvateľov. Moc ľudí tam nebolo, no všimla si ružovovlásku, ktorá na ňu uprene hľadela so svojimi hnedými veľkými očami. Dievča mohlo byť asi tak v jej veku. Pomaly k nej pristúpila. "Ahoj." povedala a usmiala sa na ňu. "Ahoj." dievčatko na ňu uprelo šibalské oči. Nech by si čokoľvek stihli povedať z dverí doktorovej kancelárie vyšiel Tatsujo a zavolal naspäť tetku a Sayu. Saya sa za ním neochotne vybrala ale ešte pred tým stihla zamávať ružovovláske, ktorá jej tiež odkývala. "Sayin brat láskavo súhlasil takže si tu Sayu necháme." doktor veselo pozrel na Sayu. Saya sa naňho tiež uprene zadívala. Mala pocit, že ho už videla. Kedysi dávno ho už určite videla...

"Buď opatrná Saya a poslúchaj všetko čo ti doktor prikáže." Tatsujo ju pohladkal po hlave a podal jej kufor, v ktorom boli veci, po ktoré ešte utekal domov. Saya v ňom mala oblečenie, zubnú kefku, pyžamo, šperkovnicu po mame, svojho najmilšieho macka a rodinnú fotografiu. "Budem." prisľúbila Saya. "A ozaj..." Tatsujo si zvesil z krku svoj strieborný prívesok. "...toto je odo mňa bude ťa to ochraňovať pred všetkým zlým." pomohol jej prívesok nasadiť na krk. Saya sa mu potom vrhla do náručia. "Arigato onii-chan." povedala a do očí sa jej nahrnuli slzy. "Maj sa Saya a prosím ťa nepozabíjaj ich." usmial sa na ňu a sám mal čo robiť aby sa nerozplakal. Nasadol do auta, ktoré už naštartované naňho čakalo. Auto sa dalo do pohybu a Saya mu už len z diaľky zakývala. "Saya pôjdeme." doktor ju chytil za ruku a zaviedol do jej izby. "Za hodinku máme vo veľkej miestnosti rozhovor tak za ťa prídem vyzdvihnúť. Dovtedy sa vybaľ." povedal jej a potichu zavrel dvere. Saya si začala vybaľovať veci pritom sa jej z tváre rinuli slzy. Bolo jej smutno. Bolo jej smutno za bratom a za rodičmi. Vtom ju niekto chytil za plece. Vystrašene sa pozrela za seba a zistila, že ju to drží tá ružovovláska, ktorú stretla na chodbe. "Neplač...neboj tu ti bude dobre aj mne bolo najprv smutno ale náš doktor a sestričky sú na nás veľmi dobrý. Aj deti sú tu veľmi milé však sme na jednej lodi." svojimi šibalskými hnedými očami sa na uplakanú Sayu pozrela. "Už som sa na teba tešila vieš bolo mi tu samej smutno. Budeme po nociach vystrájať?" usmiala sa na ňu. Zrazu si Saya neprišla taká sama a úsmev jej opätovala. "Jasné." povedala veselo. "A ako sa voláš?" spýtala sa jej ružovovláska. "Saya a ty?" ružovovláska na seba ukázala svojím palcom. "Ja som Mikomi." to meno k nej úplne pasovalo. Mikomi bola pre Sayu taká veľká nádej v tomto veľkom väzení. "Teší ma Mikomi budeme priateľky dobre?"

"Jasné." odvetila Mikomi a svoje šibalské oči znovu uvrhla na Sayu. Tá už na nič nečakala a Mikomi silno objala.