Fallen Angel-1.Kapitola-Tiché kvapky dažďa

Prvá kapitola na svete. Nájdete ju pod perexom. Dúfam, že sa bude páčiť :))

1.Kapitola

Tiché kvapky dažďa

---

Všade bolo úplne ticho, ktoré rušilo len slabé škrabanie pera na papier. Matsumoto s povzdychom chytila svoju ruku, ktorá bola celá ubolená od neustáleho držania pera. Už dve hodiny robila papierovanie pretože jej kapitán sa z ničoho nič zobral a bez jediného slova odišiel. Robila si oňho veľké starosti. Včera sa od Unohany dozvedeli, že Hinamorin stav sa rapídne zhoršil. Oznámila im, že Hinamorine srdce nebije pravidelne a ona teraz bojuje o život. "Hinamori nesmieš to vzdať." zašepkala Matsumoto. Bála sa však aj o kapitána. Dobre vedela, že si vyčíta, že ju neochránil a preto sa jej vyhýba. Bojí sa ísť za ňou do nemocnice a zostať tam pri nej. Toľkokrát ho už presviedčala nech sa tam na ňu ide pozrieť, že sa bude Hinamori potom isto cítiť lepšie. On však vždy nahodil tú svoju vážnu tvár a s ľadovým pohľadom jej odpovedal: "Ja jej teraz nijako nepomôžem." z premýšľania ju prerušilo slabé klopanie na dvere. "Ďalej." nahodila svoj zvyčajný veselý hlas. Dvere sa pomaly otvorili a dovnútra vstúpila Unohana. Matsumoto začalo srdce biť o závod. Prečo je tu? Čo sa stalo? Čo je s Hinamori?- tieto otázky sa jej brodili v hlave. "Rangiku-san musím ti niečo povedať." začala Unohana smutným a vážnym hlasom. "Čo sa stalo? Je Hinamori v poriadku?" Matsumoto sa v šoku až postavila zo stoličky. Unohana sa pozrela do zeme, zavrela oči a z hlboko sa nadýchla. "Hinamori pred hodinou zomrela. Zlyhalo jej srdce." po týchto slovách akoby sa čas zastavil. Matsumoto nič iné nepočula a nevnímala len tlkot svojho srdca. Cítila ako jej po chrbte prešiel mráz. "Hinamori to ne..." pred očami sa jej vybavila Hinamorina veselá tvár. "To nie...to nemôže...to predsa nejde..." vyrútili sa z nej nedokončené vety a na perách ucítila slanú chuť sĺz. "Ona si to nezaslúžila! Prečo?! Prečo práve ona?!" Matsumoto sa hodila na stoličku a tvár si schovala do dlaní. "Hinamori..." zašepkala ticho a slzy ako perly sa začali kotúľať po jej rukách. Unohana k nej pristúpila a súcitne ju pohladkala po hlave. "Ak chceš oznámim to aj tvojmu kapitánovi aby si sa zbytočne netrápila." povedala tichým a mäkkým hlasom. "Nie ja mu to oznámim...musím." Matsumoto cítila, že ona je zodpovedná oznámiť to svojmu kapitánovi. "Tak dobre." zašepkala Unohana a zmizla. Matsumoto ticho sedela. "NIE!!!!!!!" vydralo sa z nej zúfale slovo a spustila srdcervúci plač. Nechápala ako je to možne však ešte včera sa na ňu bola pozrieť a žila...ešte pred dvoma hodinami dýchala a teraz? Je koniec definitívny a neodvrátiteľný. Smrť...koniec života ale prečo práve ona? Však si to vôbec nezaslúžila. Také nespravodlivé prečo radšej nemohol zomrieť Aizen? Prečo nezomreli tí, ktorí si to zaslúžia? Vtom si spomenula na Gina. Predsa aj on si to zaslúži ale to....by asi tiež neuniesla keby zomrel. Otrela si slzy z očí a postavila sa. Musí nájsť kapitána. Pomaly vyšla von. Obloha bola čierna a pršalo. Že by aj nebo súcitilo so smrťou nevinného dievčaťa? Nabrala všetku odvahu a rozbehla sa tam odkiaľ cítila kapitánove reaitsu. Slabé ale rozpoznateľné reaitsu kapitána ju zaniesla na kopec. Bola celá premočená ale to ju vôbec netrápilo. Ako má len kapitánovi oznámiť, že Hinamori je...mŕtva? Ticho sa približovala ku stromu na kopci. Už z diaľky videla ako pod ním sedí jej kapitán. Opatrne k nemu podišla a zostala zarazene stáť. Aj keď pršalo a on bol celý premočený všimla si na jeho tvári cestičku, ktorú si vyšliapali slzy. "Taichou." prehovorila ticho. Pomaly sa k nej otočil. Jeho oči boli také smutné, také šedasté ako by už v nich nebol žiadny život. "Asi už viete to o Hinamori..." odhodlala sa ďalej. Neodpovedal jej len odvrátil zrak a pozrel na upršané nebo. "Taichou ja..."

"Zmizni." povedal ticho. Zostala zaskočená. Jeho hlas znel ako výstražné zavrčanie. Nechcela ho tu nechať takto. Prvýkrát za tie dlhé roky na ňu pôsobil tak zraniteľne, tak nešťastne. Prvýkrát v celom svojom živote v ňom videla zraniteľné dieťa. "Ako si prajete kapitán." zašepkala ticho a otočila sa. Vedela, že aj tak by mu teraz žiadno nepomohla len by celú situáciu ešte zhoršila...

Hitsugaya sa pozrel na Matsumoto, ktorá už bola veľmi ďaleko. Zhrdla sa mu vydral vzlyk. Nemohol tomu uveriť. Prečo zomrela? Prečo?! Na nohy mu začali padať kvapky sĺz. Nebránil sa im bolo mu to jedno...všetko mu bolo jedno. Prečo ju len vtedy neochránil? Keby tam prišiel skôr, keby urobil poriadnu bariéru aby neušla, keby jej nedal ten list od Aizena. Keby...slovo, ktoré však minulosť nevráti ani nič nezmení. "Hinamori prepáč sklamal som ťa." zašepkal plačlivo. Zrazu bolo kvapiek dažďa, ktoré padali na zem z oblohy viac. Aj sĺz, ktoré padali z Hitsugayovych očí bolo viac. "Aizen za toto mi draho zaplatíš." zašepkal s hnevom. Chytil svoj meč a zdvihol sa zo zeme. "AIZEN JA ŤA ZABIJEM!!!" zakričal do čiernej oblohy a začal celou silou sekať mečom do hrubého stromu. Strom jeho ranám najprv odolával ale potom sa jeho kôra začala rozpadať a nakoniec celý jeho kmeň zostal posiaty hlbokými ranami od meča. "Do čerta! Do čerta! Do čerta!" Hitsugaya zatínal do stromu. Meč držal v ruke tak silno a pevne, že pri každom údere na strom sa jeho ruky zarezávali do rukoväte. On však bolesť rúk vôbec nevnímal. Nevnímal ani to ako sa kvapky krvi z jeho rúk miešali s kvapkami dažďa a vpíjali sa do mokrej zeme. "PREČO?!!!" ruky celé doráňané a od krvi sa až triasli. "PREČO?!!!" Hitsugaya už nemohol pustil zakrvavení meč na zem a sám si kľakol. Pozrel na svojej doráňané ruky, z ktorých stekalo veľa krvi, ktorá padala na jeho kimono a do zeme. Zaťal ruky v päste. Ona si to nezaslúžila tak prečo? Prečo musela zomrieť? Bola úplne nevinná. Bolo to dievča, ktoré dôverovalo ľudom, stále usmievavé ochotné každému pomôcť. Prečo taký ľudia zomierajú? Prečo radšej nezomrú tí, ktorí si to zaslúžia? Prečo musia trpieť tí nevinní a tí zlí si žijú skvelým životom? Hitsugaya táto nespravodlivosť zožierala. Mal chuť vykričať celému svetu, že nenávidí tento nespravodlivý život. Mal chuť kričať z celého hrdla. Spomenul si na jej usmievavú tvár, na dotyk jej teplej ruky keď ho strapatila po hlave, na to ako krásne znelo keď mu povedala Shiro-chan. Spomenul si na jej hnedé očí plné iskričiek a na jej prenádherné pery, ktoré sa skoro vždy usmievali. Všetko to zrazu zmizlo. Už nikdy sa naňho neusmeje, už nikdy ho nepostrapatí po hlave a nepovie mu Shiro-chan, už nikdy nepocíti teplý dotyk jej ruky. Je to preč, všetko je to preč lebo ona zomrela už nežije je navždy preč. Jeho ruky sa znovu začali triasť a krv sa spustila ešte silnejšie. Jeho slzy sa pripájali ku dažďu, ktorý stále neutíchal. "HINAMORIIIII!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!" mŕtvym tichom sa ozval jeho nahnevaný a nešťastný hlas. No dievča, ktorej meno zakričal mu už neodpovedalo. Odpoveďou mu bol len hrom, ktorý sa ozval kdesi z diaľky a tiché kvapky dažďa.