Rebelka-5.Kapitola

Takže po dlhom čase ďalšia kapitola z poviedky rebelka :)

5.Kapitola

"Dobrý." s úsmevom som prišla k učiteľke. "Hyuga vy ste normálna?"

"Hej prečo?"

"Čo to má znamenať?" ukázala na tašky plné sladkosti. "No keďže stánok v škole na konci roka nefunguje a polovica triedy bola hladná tak sme skočili do obchodu." povedala som kľudne. "Vypadnite do triedy!" vyprskla učiteľka. "Hinata ty si naša záchrana." velebil ma cestou do triedy Kiba. V triede sa všetci nahrnuli k taškám my sme zobrali zoznam a každému podávali sladkosti aj výdavok. Zvyšok dňa v škole ubehol celkom dobre až na to, že ma zase poriadne zliali XD.

"Zajtra sa otvára kúpalisko takže sa stretneme o 8 pred zástavkou nezabudnite si papiere a perá nech nám Hinata napíše ospravedlnenky." dával povely Kankuro ja viem totižto dobre falšovať podpisy XD aj keď naučiť sa falšovať fotrove hieroglyfy bola dosť sila. Do domu som vošla ako vždy potichu čakalo ma však nemilé prekvapenie pri dverách stála moja na hlavu padnutá sestra. "Hádaj čo?" začala škodoradostne. "Padaj do diery zruda." osopila som sa na ňu. "Bola som s otcom vo firme."

"No a?" snažila som sa zakryť prekvapenie. Ten parchant ju zobral do firmy mňa tam nikdy nezobral. "A uliala som sa zo školy."

"Výborne." obišla som ju veľkým oblúkom. Vošla som do kuchyne a koho som tam nenašla. Môj foter si sedel na stoličke ako najväčší Boss a bola tam ešte aj naša upratovačka. "Ahoj Hinata ako si sa mala v škole?" spýtala sa ma. Dobre si s ňou rozumiem a skoro zo všetkým sa jej zdôverujem. Pripomína mi trochu mamu a nanajvýš ona to bola, ktorá ma podržala keď mi mama zomrela. "Fajn." povedala som jej s úsmevom, otcovi som nevenovala ani pohľad. Naložila mi jedlo s chuťou som sa doňho pustila. "Hinata v poslednom čase ste so sestrou akési rozhádané nechcela by si, si s ňou niekam zájsť." prehovoril zrazu môj otec. Skoro som sa vodou zadusila. "Nie nemám záujem s ňou nikam ísť no okrem toho, že by som ju zaviedla do zoologickej medzi opice...zapadla by medzi ne."

"Hinata! Takto o svojej sestre nehovor! Vieš ako je veľmi trápi, že sa hádate?!" ČOŽE! Tá malá mrcha nastražila to na mňa!

"Hovorila mi aká si na ňu hrozne zlá! Ale, že ona ťa má moc rada."

"Otec riskuješ, že obed, ktorý som pred chvíľu zjedla vyvrátim naspäť na ten tanier!"

"Tak a dosť Hinata! Toto prekračuje všetky hranice! Máš zaracha!" nahnevane som naňho pozrela. Zaracha?

"TY nemáš právo rozhodovať o mojom živote!" vybuchla som naňho. "Už mám dosť tvojho pohŕdavého chovanie ku mne! Má Hanabi tu firmu? Má! Má sympatie našej rodiny? Má! A dosiahla aj to, že mnou všetci opovrhujete! Tak čo do pekla ešte chcete?! Dajte mi už pokoj!!" otec sa nezmohol na slovo len sa na mňa prekvapene díval.

"Keby tu bola mama nikdy by toto nedopustila!" zvrieskla som a zdrhla z kuchyne. Zavrela som sa do izby a snažila sa zadržať slzy, ktoré mi stekali po lícach. Vtom sa ozval klopanie. "Nech si kto chceš ak prekročíš prach mojej izby zaperem ti vankúš do hlavy!" dvere sa aj po mojom upozornení ale otvorili. Neváhala som a hodila som po dotyčnom vankúš. Ten ho však chytil. "Neji čo tu chceš?" vedela som, že je to on pretože chodí na karate a chytiť vankúš do rúk, ktorý doňho hodím preňho nie je žiadny problém. Neji si ku mne sadol a s povzdychom na mňa pozrel. Zostalo hrobové ticho. Čakala som akú múdru reč spustí. "Ty fakt nie si kompletne normálna." vyšlo z neho nakoniec. Urazene som sa naňho pozrela. "Ďakujem." povedala som urazene. Neji sa začal smiať a potom ma objal okolo pliec. "No tak zver sa svojmu bratrancovi čo ťa trapy." povedala priateľsky na mňa pozrel.