Apologize-11.Kapitola

No takže konečne som sa donútila napísať ďalšiu casť :) Dúfam, že sa bude ľúbiť.

11.Kapitola

Kým sa nepreberieš

Hinamori sa pomaly začala prebúdzať. Poobzerala sa po izbe. Vyzeralo to, že sa nachádza v nemocnici. Ale v akej? Táto nemocnica vyzerala byť úplne iná ako tá u nich doma. Sadla si a zbadala...

"Unohana." vyšlo z nej. Unohana na ňu prekvapene pozrela. "Ahoj Hinamori ty si ma pamätáš?" spýtala sa jej. "H...hej."

"A ako sa cítiš?"

"Dobre ja som teraz v Soul society?" Hinamori pozrela okolo seba.

"Hej teraz si v Soul society." zostalo ticho.

"Takže už si spomínaš na všetko." spýtala sa po dlhej dobe Unohana.

"Nie tak celkom pamätám si všetko od malička až po nehodu s Aizenom aj to čo bolo po nej si pamätám ale len po časť keď som sa rozprávala s Hitsugayom keď bol vo svete ľudí." zrazu sa sekla.

"Hinamori čo sa stalo?"

"Hitsugaya." Hinamori vyskočila z postele ako zmyslov zbavená. "Unohana čo sa stalo s Hitsugayom?" povedala Hinamori vystrašene. Unohana pozrela do zeme. "Zavediem ťa za ním...poď za mnou." povedala a vybrala sa preč Hinamori ju nasledovala. Kráčali cez dlhú nemocničnú chodbu. Všetci na Hinamori s radosťou pozerali. "Aha to je podkapitánka Hinamori konečne je naspäť." počula niektorých hovoriť. Zrazu vošli cez dvere a ocitli sa na chodbe kde skoro nikto nebol. Chodba sa tu zdala Hinamori oveľa tmavšia. Vtom sa Unohana zastavila. "Hinamori si pripravená?"

"H...hej." Unohana odkryla záves, ktorým bolo zatiahnuté okienko a Hinamori sa naskytol hrozný pohľad. Hitsugaya ležal v posteli ešte stále bol v bezvedomí. S dýchaním mu pomáhal niaky prístroj a všade na tele mal napojené hadičky. "Hitsugaya." zašepkala zhrozene a do očí sa jej nahrnuli slzy. "Neboj Hinamori dostane sa z toho. Len tu musí trochu dlhšie pobudnúť. Mal šťastie keby nebolo teba tak..."

"Keby nebolo mňa tak sa do tejto situácie ani nedostane...on zachránil mi život a skoro ho to stálo vlastný..."

"Hinamori toto si nemôžeš vyčítať nemohla si vedieť čo sa stane."

"A prečo som vlastne odtiaľto ušla? Prečo som na všetko zabudla?" Unohana zostalo ticho. "To ti teraz nemôžem povedať." povedala po chvíľke. "Prečo?"

"Proste...ja...dozvieš sa to neskôr. Chceš sa ísť naňho pozrieť do vnútra?" Hinamori na ňu prekvapene pozrela. "A môžem?"

"Áno." Unohana jej otvorila dvere a Hinamori vošla do vnútra. Pomalým krokom sa vydala k Hitsugayovi a sadla si na stoličku čo bola pri jeho posteli. Smutne naňho pozrela. Vyzeral teraz hrozne bezbranne. Chcela aby na ňu prehovoril ale jediné čo počula bolo pípanie prístrojov a slabé dýchanie. "Shiro-chan." pohladkala ho po tvári. "Neboj sa bude to dobré len tá rana sa musí poriadne zaceliť...tie prístroje mu pomáhajú s vecami, ktoré by v tomto stave nezvládol."

"Prečo? Prečo sa tam hodil? Tá rana bola mierená na mňa..."

"Pretože ťa nechcel znovu stratiť...už raz skoro o teba prišiel. Vtedy si tiež vyčítal ako teraz ty, že tam neprišiel skôr, že ťa neochránil pretože bol moc slabý." Unohana pozrela na Hitsugayu. "Vtedy stál tu pri dverách a díval sa odtiaľ na teba..." Hinamori na Hitsugayu znovu pozrela, utrela si slzy a opatrne ho chytila za ruku. "Ja...môžem tu s ním zostať?" spýtala sa. Unohana na ňu udivene pozrela. "Ale on sa tak rýchlo nepreberie."

"To nevadí ja...chcem aby tu bol s ním niekto keď sa preberie aby tu nebol sám..." Hinamori stisla jeho ruku.

"Tak dobre keby si niečo potrebovala tak príď za mnou." povedala a pomaly sa vytratila. Hinamori tam sedela a smutne sa naňho dívala. "Hitsugaya...neviem či ma počuješ ale ak hej tak...ma to mrzí keby som nebola taká slabá a vedela by som sa ubrániť tak by sa ti toto vôbec nemuselo stať. Bože celý čas som hľadala Shiro-chana a ty si celý ten čas bol pri mne a dával si na mňa pozor. Pamätám si, že keď som bola menšie...

"Navaľ nám tie cukríky!" kričali niaky traja chalani na malú Hinamori. "Nie! Nedám vám ich!" PLESK jeden z nich strelil Hinamori facku a ona padla na zem. Cukríky sa všade rozsypali. Chytila si boľavé líce a snažila sa udržať plač. "Ale, ale, že sa nehanbíte biť dievča!" ozval sa zrazu za ňou hlas. Obzrela sa. "Hitsugaya?" Hitsugaya k nej prišiel a podal jej ruku ona ju prijala, zdvihol ju na nohy a pozrel na líce, ktoré po facke zostalo červené. "Bolí ťa to?" spýtal sa jej. Hinamori nebadateľne prikývla nechcela aby si všetci o nej mysleli, že je citlivka. Hitsugaya si však nenápadné prikývnutie všimol. "Tak chlapci toto ste prehnali." povedal.

"Vážne nehovor a čo teraz urobíš? Zbiješ nás?"

"Hej."

"Sám proti trom? Fajn tak toto bude rýchle." povedal jeden z chlapcov a všetci traja sa naňho pustili.

TRESK, PLESK, BUM, BÁC

Všetci traja padli k zemi. Hinamori sa skryla Hitsugayovi za chrbát. "Ak vás ešte raz uvidím, že ubližujete Hinamori tak dopadnete ešte horšie!" povedal zlovestne. To chlapcom úplne stačilo zobrali nohy na ramená a už ich nebolo. Hitsugaya sa otočil na Hinamori. "Ešte ťa to bolí?" spýtal sa jej. Hinamori sa naňho usmiala. "Už nie...Hitsugaya ďakujem ti."

"Ale to nestojí za reč hádam si nemyslíš, že by som tých chalanov nechal aby ti ublížili." Hinamori sa začala smiať ale zrazu jej pohľad spočinul na rozsypaných cukríkoch. "Na vezmi si moje." povedal Hitsugaya a podal jej balík cukríkov. "Nie to nemôžem prijať." Hinamori prekvapene cúvla. "Prečo by si nemohla na ja by som aj tak všetky nezjedol."

"Tak fajn ale polku z nich si zoberieš ty." Hinamori mu nasypala polku cukríkov. Hitsugaya sa na ňu usmial. Zostalo ticho. "Hitsugaya." prehovorila po chvíľke Hinamori. "Čo je?" Hinamori mu vlepila pusu na líce.

"Ďakujem." povedala a utiekla preč. Hitsugaya tam zostal prekvapene stáť. Chytil sa za líce, na ktoré dostal pusu a s úsmevom pozrel na Hinamori, ktorá mu ešte z diaľky zakývala.

"...tie cukríky boli dobré." povedala Hinamori veselo. Vtom zostala ako zamrznutá, pozrela na Hitsugayovu ruku, ktorá teraz pevne stískala tu Hinamorinu. Hinamori sa naňho usmiala a začala mu rozprávať ďalšie zážitky, ktoré spolu kedysi zažili.