Rebelka-2.Kapitola

2.Kapitola

Prídem až ku Karin. "Karin toto je naše miesto." poviem. Karin sa ku mne otočí. "Ako to vaše miesto za týmto stolom môže sedieť kto chce a teraz som si tu sadla ja." fajn nedá si povedať však ja jej dám. Položím si jedlo k najbližšiemu stolu a poberám sa k okienku pre vodu. Máme niaky silno červený sirup to vyhovuje. Zoberiem ho a vraciam sa naspäť ku Karin. Tá zrovna vstáva, že ide zaniesť tanier. Prídem k nej bližšie a urobím sa, že som zakopla. ŠPLECH celý sirup skončil na Karininej uniforme. "ÁÁÁ!" zavreští na celú jedáleň. "Och prepáč to som naozaj nechcela je mi to veľmi ľúto." tvárim sa akože ma to hrozne mrzí. "Ty krava!" zvrieskne po mne. "Teší ma nevolám sa krava ale Hinata Hyuga." veselo sa na ňu pozriem. Vtom si všimnem, že Karin sa mi chystá streliť facku. Keďže mám rýchle reakcie stihnem jej ruku zastaviť a sama jej jednu pleštím až sa to po celej jedálni ozve. Karin sa na mňa vyjavene pozrie. "Karin si v poriadku?" pribehnú za ňou jej tri kamošky. "Ty hlupaňa čo si to dovoľuješ?!" zvriesknu po mne. "Čo by si dovoľovala...Karin tak ti treba." ozve sa Sakura, ktorá sa za mnou postavila spolu s Ino, TenTen a Temari, ktorá práve prišla na obed. "Pch poďme nebudeme sa tu s tými trapkami zahadzovať a s tebou Hinata Hyuga som ešte neskončila!" povie Karin a vyberie sa zo svojimi kamoškami preč. My sme si sadli za náš vybojovaný stôl a veselo sme sa pustili do reči.

Stojím pre domom a hľadám kľúče. Keď ich konečne vydolujem z tašky vyletí von moja sestra Hanabi. Posmešne sa na mňa pozrie. Krava malá neznášam ju sopliak jeden odkedy sa dozvedela, že zdedí firmu stále do mňa zapára a dáva mi najavo, že je niečo viac. Asi sa chystá von. "Bodaj by ťa prešlo auto!" zakričím jej. Tá iba na mňa zazrie a ide ďalej. Isto sa bude sťažovať fotrovi ale ja to mám na saláme. Vojdem do svojej izby a šmarím tašku na zem. Načo sa budem učiť? Známky pouzatvárané nabudúci týždeň sa dostáva vysvedčko. Ako obvykle zapnem PC a už sa aj prihlasujem na ICQ. Hm...to je divné niekto si ma pridal do zoznamu ale nikomu som číslo nedávala no pozriem sa na toho neznámeho. To je divné je tu pod menom Naruto...je mi to také známe. Á už mi aj napísal.

Naruto: caw

No čo skúsim sním pokecať.

Hinata: Ahoj poznáme sa?

Naruto: No tak trochu hej.

Hinata: Tak trochu?

Naruto: No zo školy.

Zo školy? To je divné nepamätám si na žiadneho Naruto.

Hinata:Prepác ale ja vážne neviem kto si.

Naruto: No troch ti teda napomôžem...máš pekný prostredník.

Bože však to je ten blondiak z vedľajšej triedy!

Hinata: Jáj už viem. Odkial máš moje císlo?

Naruto: Od Sasukeho a ten ho má od Sakury.

Mala by som povedať Sakure, že nemá dávať moje číslo na ICQ každému druhému človekovi v meste.

Hinata: No a co chceš?

Naruto: Nic také len som chcel s tebou pokecat.

Hinata: Pokecat? Ako ty nie si na mna naštvaný?

Naruto: Nie mal by som byt?

Hinata: No iní by boli.

Naruto: Hm...ale ja nie som. Chystáš sa dnes vecer do parku.

Hinata: Hej...

Naruto: Tak to sa tam stretneme.

Hinata: Možno ale necakaj, že budeš v našej partii vítaný. Po prvé si z triedy, ktorú mi vôbec nemusíme a po druhé stýkaš sa s Karin a jej super kamoškami.

Naruto:To necakám...ale nemala by si cloveka odsudzovat podla toho do akej triedy chodí alebo s kým sa stýka.

Hinata:Skúsim si to zapamätat. Zatial caw.

Radšej som ICQ vypla. Nemám náladu sa znovu s niekým pohádať. Vtom sa mi ozval mobil. Sakura volá. "Áno?"

"Hinata stretneme sa pri parku."

"Teraz? Však sa malo ísť až o 8."

"Zmena plánu ide sa skôr. Môžeš ísť?"

"Jasné za hodinu som tam." Rýchlo som sa bežala prezliecť a už som šprintovala po chodbe. Zahla som za roh a...skoro som sa zrazila s otcom. Ani som mu do očí nepozrela len som prešla okolo neho. "Kam ideš?" ozval sa zrazu. Trošku ma to zaskočilo nikdy sa nezaujímal o to kam chodím. Vlastne odkedy zomrela mama nezaujímal sa o mňa vôbec. "Von." znela stručná odpoveď. "Aha tak si dávaj na seba pozor." Mám si dávať na seba pozor?! To je snáď vtip?! Po 4 rokoch začne mať o mňa záujem?! "Takže po 4 rokoch si, si na mňa spomenul? Vážne ti ďakujem." povedala som ironicky a bežala ďalej. Bolo mi jedno, že sa mu tie slová zaryli hlboko do duše ako tŕnie.